Homília - 25. 09. 2005

Z času na čas uverejňujú slovenské denníky názory čitateľov na rozličné témy. V ostatných dňoch som si všimol tie, ktoré sa po III. eucharistickom kongrese týkali viery, náboženstva, cirkvi. Zaujal ma najmä text od jedného mladého študenta. Všimol som si ho už pre jeho názov: Zostane cirkev mocenská alebo bude pre ľudí? Mladý človek vo svojom článku zjavne fandí kresťanstvu a cirkvi, ale kriticky hovorí, že cirkev na Slovensku pristupuje k ľuďom často formálne – akosi zhora, príliš moralizuje a málo ľuďom pomáha v ich problémoch. Do budúcnosti si myslí, že cirkev by mali financovať len veriaci, aby bola slobodnejšia a viac zameraná na problémy ľudí. (T. Krištofóry, Sme-blogy, 24. 9. 05.) Predpokladám, že niečo podobné si myslíme viacerí. Porovnajme si naše názory s dnešným evanjeliom.

Ježiš v krátkom príbehu rozdelil ľudí na dve skupiny. Prvú skupinu tvoria ľudia, čo si radi robia po svojom, veľmi sa neponáhľajú plniť si povinnosti, ba sa ani nehanbia nahlas povedať, že sa im nechce. Potom sa ale premôžu a urobia, čo je správne. Druhú skupinu predstavujú takí, čo sa hlásia k povinnostiam, čo sú navonok poslušní a morálni, ale v skutočnosti nerobia, čo je správne. Vo svojom vysvetlení Ježiš dosť prekvapil, keď povedal, že tými prvými, čo nakoniec urobili dobre, myslel korupčných colníkov a prostitútky, a tými druhými kňazov a znalcov Mojžišovho zákona. Ježišova reč sa v niečom podobá na text toho mladého študenta. Ježiš je kritický, náročný na kňazov a pracovníkov cirkvi, na druhej strane povzbudzuje hriešnikov, nech sa zamyslia, po čom vlastne túžia, že on je im ochotný podať pomocnú ruku.

Keby to nehovoril Ježiš, asi by sme protestovali, že ľahko sa kritizuje tomu, kto nenesie zodpovednosť. Ježiš však práve svojím príbehom vyzýva k zodpovednosti. K zodpovednosti, ktorá nekončí pri naštudovaní morálnych pravidiel, pri konaní modlitieb a slávnostných bohoslužbách, ale zameriava sa na človeka, ktorému treba pomôcť. Ježiš podľa evanjeliového textu vyčíta židovským kňazom dve veci: Že nepočúvli, neuctili si Jána Krstiteľa, a nevšimli si a neocenili ani polepšenie (niektorých) korupčníkov a prostitútok. Ježiš teda nevyčíta predstaviteľom svojej cirkvi, žeby kradli, klamali, obohacovali sa cudzími peniazmi či smilnili – to všetko by sa dalo vyčítať mnohým hriešnikom – ale vyčíta im, že nedokážu, nechcú vidieť, kde a cez koho dnes koná Boh. Nedokážu to asi preto, lebo nevedia spochybniť vlastnú nábožnosť a spravodlivosť. A keď nevedia, nevedia byť ani vďační voči Bohu a chápaví, láskaví, pomáhajúci voči ľuďom. Hriešnikov, ktorých Ježiš pochválil, neuctil si preto, že hrešili, ale ako povedal, preto, že uverili. Uverili, že Bohu ide aj o nich, a že keď počúvnu, nájdu radosť a pokoj, po ktorom túžia.

Mladý človek, ktorého som spomínal, nadpísal svoj text do novín otázkou: Zostane cirkev mocenská alebo bude pre ľudí? Problém presne vystihol. V protiklade nestojí úcta voči Božím prikázaniam a úcta voči ľuďom, zdôrazňovanie morálky a zdôrazňovanie ľudskej slobody, ale v protiklade stojí túžba po moci a ochota slúžiť. Cirkev nemôže ľuďom slúžiť tým, že bude nad nimi vládnuť; nemôžeme pomáhať ľuďom (ani vlastným deťom) tým, že ich budeme ovládať. A tých, čo sa nedajú, že vylúčime zo svojho záujmu. Práve záujem je tu kľúčové slovo. Záujem o človeka nevylučuje kritiku i vážne prorocké napomenutie. Je to podobné ako v skúsenosti starého saleziána, ktorý vedel skvele zachádzať so 14-16 ročnými chlapcami. Za socializmu učil na stredných školách a zároveň pôsobil ako tajný kňaz. Po r. 1990 pôsobil v novozriadených strediskách saleziánov. S obdivom sme ho raz počúvali na stretnutí bratislavských kňazov. Keď nám rozprával, aké bývajú s niektorými chlapcami aj problémy, opýtali sme sa ho: A čo urobíte, keď sú zlí a drzí? Dáte im aj poza uši? Strelím im aj zaucho, odpovedal. Ale dovoliť si to môžem len vtedy, ak vedia, že ich mám naozaj rád! Niečo podobné má byť postojom cirkvi. Kňaz, katechéta, kresťanský vychovávateľ, novinár, poslanec či hocikto z nás nemá si nechať špiniť na hlavu, nemá dovoliť, aby sa nerešpektovali Božie prikázania, aby sa hanilo kresťanstvo a mravnosť, ale ten záujem musí byť jasný. Ako u toho saleziána: Musia vedieť, že ich mám rád! Musia vedieť, že im verím, aj keď pochybili. Že verím, že majú na viac. A že svoj záujem o človeka nevzdám. Nech je ten človek akýkoľvek: nekresťan, liberál, ateista, hriešnik...

Tieto zásady platili pre Ježiša. Tieto zásady majú platiť pre naše súkromné vzťahy a majú platiť aj pre náš slovenský kadejakým hriechom zahnusený spoločenský život. Nie preto, aby sme odsudzovali. Preto, aby sme prejavili záujem o ľudí, ktorí o to stoja. Nebojme sa. Tých, ktorí sú vďační za podanú ruku, je a bude medzi nami vždy väčšina.