Homília - 04. 09. 2005

Dnešnú nedeľu sme pri bohoslužbách čítali list našich biskupov, ktorým nás pozvali na Tretí eucharistický kongres. Na možnú otázku, načo sa taký kongres koná, biskupi v liste odpovedali: Ide o verejné vyznanie našej viery v Krista prítomného v Eucharistii medzi nami. Ďalšiu možnú otázku, či je našim katolíckym kresťanom jasné, čo sa Eucharistiou myslí, si už v liste nepoložili. Možno aj preto, že Eucharistia je v našej cirkvi to najsamozrejmejšie a súčasne to najtajomnejšie či najvnútornejšie. Je to podobné ako s láskou a porozumením medzi ľuďmi, ktorí sa majú radi. Vieme, čo to je, keď to máme, vieme, po čom túžime, keď nám to chýba, ale máme problém narýchlo to pár slovami vysvetliť.

Azda najľahšie sa k pochopeniu Eucharistie priblížime cez známe slová, ktoré sa kňazi modlia pri sv. omši nad chlebom a vínom: Otče, prosíme ťa, posväť tieto dary rosou svojho Ducha, aby sa nám stali telom a krvou nášho Pána Ježiša Krista. Týmito slovami prosíme Boha, aby on premenil chlieb a víno – cez našu vieru, náš pohľad, našu úctu, nám a pre nás tak, aby sme cez prijímanie týchto darov prijímali to, čo prijali apoštoli, keď pri Poslednej večeri prijali jedlo a nápoj, ktorý im Ježiš ponúkol, a keď povedal: Prijmite toto ako mňa samého. Toto Kristom Ježišom ponúknuté a nami prijímané je Eucharistia. Konanie, počúvanie, modlenie, spomínanie, ktoré k tomuto smeruje, je Eucharistia. Z tohto konania pochádzajúce spojenie, spoločenstvo s Ježišom, pôvodcom a darcom lásky až po kríž, je Eucharistia.

Dnešný človek sa rád pýta: Načo mi je to dobré? S apoštolom Pavlom by sme mohli odpovedať, že kresťan sa pridržiava Ježiša, aby dozrel, dorástol do jeho podoby, do podoby človeka, ktorý je Bohu synom a ľuďom bratom. Do podoby súceho človeka dozrievame iste cez rodičov a priateľov, tiež cez svoje pozitívne záujmy, práce, štúdia, ale kresťan môže pokojne povedať, že najmä cez Ježiša. Preto vyhľadávame aj Eucharistiu, toto viditeľné duchovné spoločenstvo s ním. Evanjelium dnešnej nedele spomenulo ešte inú podobu Kristovej prítomnosti. Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi, povedal Ježiš. Toto určenie jeho prítomnosti nie je niečo pomimo inej podoby jeho prítomnosti, napr. tej v Eucharistii. Skôr sa dá povedať, že bez tejto prítomnosti – byť v jeho mene, duchu, v jeho postoji k životu, riešeniu problémov – nebolo by ani Eucharistie, ani sv. omše a sv. prijímania. Lebo Eucharistia sa rodí uprostred spoločenstva v jeho mene – spoločenstva, ktoré sa v jeho mene aj stará, ako žijú ostatní, ktoré sa stará o riešenie problémov, bolestí aj tých ostatných. Koľko som len za tie dva-tri dni, čo som opäť v práci po dovolenke, počul vašich (našich) bolestí, trápení, otázok, problémov! Iste, koľko i radostí! Všetky tieto trápenia i radosti – ale viac trápenia, lebo vtedy, keď je ťažko, máme viac stáť pri sebe – sú témami nášho spoločenstva. Počuli sme z evanjelia, ako Ježiš učil svojich učeníkov, aby vždy znova skúšali pomôcť jeden druhému, a to aj v hriechu a z hriechov. Ak niekto nepočúvne vôbec, končil Ježiš, nech je ti ako pohan a mýtnik. Kto by to chcel pre seba vykladať ako ospravedlnenie tvrdého postoja, nech si spomenie, ako sa Ježiš správal k pohanom a mýtnikom. Neschvaľujme hriech (to, čo my vidíme ako hriech), ale milujme pohana, neverca, hriešnika ako Ježiš.

Kardinál Carlo Martini sa raz vyznal: Keď sa pozriem na náš reštaurovaný milánsky dóm a pomyslím na výdavky, čo to stálo, pýtam sa: Bolo to naozaj potrebné? Nemali sme to radšej predať a výťažok dať chudobným? Keď si však pomyslím na generácie ľudí, ktorí v tomto chráme nachádzali zmysel svojho života, ktorí tu poznávali skutočnosť, ktorá je väčšia ako človek, tak si poviem, že obnova kostola tiež predstavuje službu chudobným, státisícom ľudí, ktorí sa cez tento chrám a jeho symboly stali posilnení, podporení, potešení. V chudobných krajoch Afriky, Latinskej Ameriky som videl, ako sa tešia, že sa zúčastňujú spoločného slávenia; videl som, ako prežívajú, že veľké spoločné symboly cirkvi sú aj ich bohatstvom, ktoré sýti ich ducha... (C. M. Martini, Studijní texty z pastorálni teologie I., Velehrad 2002, 30-31.) Prajem nám všetkým podobnú skúsenosť spoločenstva v Ježišovom mene, ktoré sa s ním modlí, s ním slávi, s ním rieši svoje problémy, s ním sa aj raduje, ďakuje a dorastá do jeho podoby, do podoby jeho ducha a života.