Homília - 07. 08. 2005

Mnohí naši ľudia, zvlášť nábožní, majú radi zjavenia. Zjavením sa zväčša myslí zážitok s niekým, koho by sme normálne nemali stretnúť, lebo už zomrel alebo je stovky kilometrov ďaleko. Takým človekom môže byť známy svätec, ale môžu to byť aj naši príbuzní a priatelia. Zjavenie sa môže udiať vo sne, ale zaujímavejšie je, ak sa udeje v bdelom stave. Čo si o zjaveniach máme myslieť? Nuž, môžeme im veriť i nemusíme. Nemusíme veriť ani tie, ktoré naša cirkev dovolila veriť. To je prípad zjavenia Panny Márie v Lurdoch alebo zjavenia Panny Márie trom deťom vo Fatime. Treba si všimnúť, že cirkev tieto zjavenia dovolila, ale neprikázala veriť. Kým jednoduchí ľudia sa zameriavajú na samotný zážitok, zodpovední predstavitelia cirkvi si všímajú viac dôsledky a okolnosti. Len z nich sa dá totiž zistiť, či pri danom zážitku ide o neúmyselné blúznenie, úmyselné zavádzanie alebo naozaj o Božie pôsobenie.

Od zjavenia ako zážitku treba rozlišovať zjavenie ako dlhodobú skúsenosť, ktorá nás nesie celým naším životom. Za takéto život nesúce zjavenie pokladáme zvlášť zjavenie Boha v Ježišovi. Už pri vyslovení, že Ježiš sa zjavil, si uvedomujeme, že nám to znie inak, ako keď sa povie, že Panna Mária sa niekde zjavila, alebo že sa niekomu snívalo s jeho mŕtvym otcom. Rozdiel je už v tom, že pri zjavení Ježiša ide práve o dlhodobé, život nesúce poznanie, nielen o jeden zážitok. Aj dnešný príbeh z Matúšovho evanjelia – o tom, ako Ježiš chodil po vode – napriek zdaniu nie je o zážitku, ale o takomto poznaní. Keby išlo len o zážitok, skončilo by sa pri debate, či sa nám niečo marí alebo nie... Príbeh sa však končí uznaním, že Ježiš je Boží Syn. Na takúto výpoveď však nestačí mať zážitok; treba mať prežité. Lebo to, čo máme prežité, potvrdzuje alebo vyvracia naše zážitky.

Kým zážitok môže súvisieť s tým, čo sa mi zazdá, zasníva, to, čo máme prežité označuje dlhodobú skúsenosť. V dnešnom evanjeliu viac ako správu o jednom zážitku nachádzam návod na skúsenosť, ktorá pretrvá. Ako dosvedčuje príbeh, dojem, že niečo je prízrak, nemožno potvrdiť ani vyvrátiť z našej strany. Podľa evanjelia Ježiš sám oslovuje svojich učeníkov a dodáva im odvahy. Teda iniciatívu má zjavujúci sa. Od nás sa očakáva ako od Petra, že odpovieme a nezostaneme len v pozícii vonkajšieho pozorovateľa. Odpoveď môže znamenať, že podobne ako Peter opustíme pozíciu pozorovateľa a ideme v ústrety tomu, kto sa nám zjavuje. Ideme, lebo sme priťahovaní. Príťažlivosť je mocnejšia ako obavy. Zároveň, ak niekoho pokladáme za autoritu, neznamená to ešte, že sme sa zbavili všetkých pochybností. Ba viac, nielenže nám pochybnosti ostávajú, následkom rozhodnutia prijať pozvanie dostávame sa do nového ohrozenia. Preto voláme o pomoc. Až potom príde skúsenosť záchrany a uznanie, že niekto je tu Syn Boží. Na tomto evanjeliovom príbehu si môžeme všimnúť, že viera v Boha, viera, že v Ježišovi koná Boh, sa nerodí ako zážitok – vidíš, uveríš... Viac platí, že vnímaš, prijímaš oslovenie, potom pozvanie vstúpiť do rizika, experimentuješ, a keď skúsiš, že podaná ruka drží, tak uveríš. Je to dlhý proces, nielen jeden zážitok.

Vnímame už rozdiel medzi zjavením a zážitkom? Veľký rozdiel je najmä v tom, že do zjavenia podľa Ježiša môžeme vstúpiť aj dnes, zážitok sa však nedá opakovať. Ako môžeme vstúpiť? Tak, že na začiatku sa pýtame, čo nás oslovuje na našej ceste životom, na našej plavbe... Za normálne napr. pokladáme, ak nás oslovuje túžba mať dobrého muža, dobrú ženu, mať dobré deti, dobré bývanie atď. Naozaj nás však neoslovuje nič iné? V týždenníku ZRNO (č. 32/2005) je zaujímavý rozhovor s kazateľom Cirkvi bratskej v Prahe Pavlom Mošnerom. P. Mošner spomína, že pôvodne študoval na stavebnej fakulte a keď pracoval na stavbe a počúval okolo čoho sa točia reči starších chlapov, tak si uvedomil, že on by chcel od života niečo viac. To viac neznamená, žeby podcenil ženu a deti. Oženil sa ešte počas štúdií a má štyri deti. Zároveň však žije vierou v Ježiša a cez evanjeliom túži ľuďom prinášať nádej. Vierou si nezaistil blahobyt ani istotu pred rizikami. Ako sa priznáva, niekedy žijú s rodinou od výplaty k výplate. Ale ľudí nikdy o peniaze neprosí. Skúsil, čo pre neho znamená Boh a nesklamal sa. Podobných príbehov by sme mohli rozprávať veľa. Koľkí z našich rodičov si zvolili radšej poctivosť, čestný život, pokojné prihlásenie sa k Bohu ako majetkové istoty a funkcie, aj keď vedeli, že vstupujú do rizika. Koľko poctivých ľudí bolo za komunizmu vysťahovaných zo svojich bytov, prišli o majetok – len preto, lebo sa odmietli klaňať mocipánom...

Dúfam, že aj dnes sa nájde dosť ľudí, ktorí nepodľahnú honbe za úspechom a majetkom, čo sa odmietnu klaňať peniazom, a zvolia si pokoj, česť i Boha. Dúfam, že medzi nami bude dosť ľudí, ktorí budú hľadať istotu, pokoj a dobro ešte v niečom inom ako je dom, byt, rodina a nezľaknú sa rizika. Prajem všetkým, aby sme mali oporu v blízkych, aby naši mladí si našli dobrých priateľov, dobrú ženu, dobrého muža... Ale najmä prajem to viac: Aby sa nám zjavil Boh, ktorí ponesie náš život, Boh, ktorý nám podá ruku, čo nepustí a podrží.