Homília - 24. 07. 2005

O téme dnešného evanjelia som už tento rok s vami premýšľal. Ježišove podobenstvá o poklade a vzácnej perle sme pred niekoľkými týždňami vybrali ako hlavnú myšlienku na slávnosť Prvého sv. prijímania. Chceli sme si naznačiť, kedy sme jeden pre druhého pokladom. Kedy napr. z dieťaťa – „nášho pokladíka“ – naozaj vyrastie človek hodný toho mena. Uvedomujeme si, že nie sme pokladom len tak. Na tej najhlbšej morálnej úrovni síce hovorievame, že každý ľudský život je najväčšia hodnota, ale prakticky vieme, že rozdiel medzi tým, kým človek je a kým by mohol byť, je často priveľký. A aj od prijatia dieťaťa ako „pokladíka“ k pochopeniu toho, čo Ježiš myslel pokladom, môže byť dlhá cesta.

Biblické podobenstvá, ktoré sme počúvali poslednú a predposlednú nedeľu, vyzneli optimisticky. Dobré zrno sa presadí napriek nepriazni okolia; oplatí sa zasiať, aj keď sa všetko neuchytí. Oplatí sa študovať, pracovať, usilovať o lepší svet, milovať Boha i ľudí, a to aj vtedy, keď sa nedožijeme viditeľných výsledkov. Dnešné príklady o poklade a perle naznačujú, že sa to oplatí preto, lebo úspech nie je len v našich rukách. Úspech požehnáva Boh. Podobne pekný ľudský vzťah nie je len výsledkom môjho úsilia, ale aj výsledkom úsilia, záujmu či obetavosti niekoho iného. Takto je to aj s nebeským kráľovstvom. Je ako poklad, ktorý som sám nevytvoril, nanajvýš objavil. Keď pochopím, že nebeské kráľovstvo je najväčším pokladom, patrí mu potom aj najväčšia radosť, prípadne ochota všetko zaň vymeniť.

Nebeské alebo Božie kráľovstvo bolo najväčšou Ježišovou témou. Napriek jeho označeniu „nebeské“ Ježiš vždy pripomínal, že toto kráľovstvo je uprostred nášho sveta. Božie kráľovstvo môžeme v súčasnosti porovnať s občianstvom. Byť občanom znamená, že patríme do nejakého štátu, spoločnosti či spoločenstva, ktoré nám vytvára zázemie, poskytuje ochranu a pod. Zväčša dôležitejšie ako občianstvo politické však býva občianstvo kultúrne. K nemu patrí napr. vedomie, že sme Slováci či Európania. Ešte viac ako príslušnosť ku kultúrnemu občianstvu je občianstvo Božieho kráľovstva. Ježiš ponúkal toto Božie občianstvo ako najhlbšie a najdôležitejšie. Mal na to jednoduchý dôkaz. Jeho cena sa pozná podľa toho, že sa z tohto občianstva najviac tešíš, že po jeho nájdení všetko ostatné odsunieš do úzadia.

Poznám ľudí, ktorí hovoria: Najprv som človek, potom kresťan, potom Slovák... Ľudskosť chcú z dobrých dôvodov dať na prvé miesto. Znie to pekne, keď povieme: Najprv som človek... Predsa to musím spochybniť a pýtam sa: Prečo človek? Človek má hodnotu len zo vzťahu k niekomu. Hodnotu získavam cez pohľad niekoho iného na mňa. V pohľade Božieho kráľovstva je človek Božím synom, Božou dcérou... Preto môžeme povedať: Najprv som človek. Nie však tak, že najprv som človek, potom kresťan, alebo naopak. Ale najprv som človek a ty si pre mňa najprv človek, lebo to takto vidím ako kresťan, ako občan Ježišovho kráľovstva. Na konci 19. a na začiatku 20. st. bola najmä medzi európskymi intelektuálmi rozšírená viera v humanizmus. Mnohí sa rozišli s kresťanstvom, ale nechceli byť jednoducho ateistami. Hovorili, že veria v človeka, že sú humanisti. Ako si možno všimnúť, po dvoch veľkých vojnách, po skúsenostiach s politickými diktatúrami, a najnovšie po skúsenostiach s opakujúcimi sa teroristickými zločinmi už málokto v našej kultúre vládze hovoriť, že verí v človeka. V ľuďoch sme sa príliš sklamali, aby sme všeobecne tvrdili, že ľudia sú dobrí. Preto dnes mnohí neveria ani v Boha ani v človeka, len vo svoje momentálne dobro. Chcú aspoň ako rozprávači z Boccaciovho Dekamerona niekde v závetrí prežiť svoju chvíľku šťastia, kým ju majú. Neveria už, že svet sa dá zmeniť a že ľudia môžu dobrí. To je najhlbšie pozadie dnešného postmoderného mediálneho veku a povrchnej zábavy, ktorá ho vystihuje. Proti tomu sa nedá bojovať petíciami (ako sa pokúšajú niektorí naši katolíci), ale ponukou inej radosti – radosti Božieho kráľovstva. Aj podľa pápeža Benedikta XVI. kresťanská viera nie je vedomosť, ale dôvera a radosť: Kto je v hĺbke svojho srdca radostný človek, kto trpel a radosť nestratil, ten nemôže byť ďaleko od Boha evanjelia, ktorého prvé slová na prahu Nového zákona znejú: Raduj sa. (Lk 1, 28: Raduj sa, naplnená milosťou, Pán s tebou.)

Hľadáme radosť. Radosť, ktorá nebude trvať len chvíľku. Radosť, ktorá bude v hĺbke nášho srdca. Hľadáme dôveru v život a radosť zo života – poklad cennejší nad všetko ostatné. Nielen hľadáme. Nechávame sa viesť Ježišovým slovom a príkladom. Dúfam, že kto s ním hľadal a nechal sa viesť, už aj skúsil, že je bohatý.