Homília - 03. 07. 2005

V ľudských dejinách to chodí zväčša tak, že obdivujeme víťazov a pamätáme si úspešných. Svoj všedný život však radšej žijeme s ľuďmi chápavými a tichými. Ako spojiť moc a porozumenie, cit pre úspech a cit pre blížnych či manažérske schopnosti a dobrotu srdca – to je pre nás veľká otázka v súkromí i politike, a možno ju nikdy celkom nevyriešime. Isté je, že v politickom svete sa presadzujú najmä tzv. mocenské typy – či už dosahujú úspech zbraňami alebo prešibanosťou. Krátkodobo môžu mať takéto typy úspech aj v súkromí – kým to tých ostatných neprestane baviť.

Na nás kresťanoch si možno všimnúť, že sa tiež pohybujeme v určitej dvojakosti. Aj vo vlastnej cirkvi, v najvlastnejšom kresťanskom prostredí sa opakovane uplatňujú ľudia, ktorí presadzujú „kresťanskú vec“ (a seba) pomocou úradov a funkcií, pomocou spolupráce so štátom, tiež prostredníctvom rôznych príkazov a noriem. Na druhej strane nás (chvalabohu) vždy dostihne a súdi biblické posolstvo ponúkajúce nám obraz Boha, ktorý nie je mocenský, ale otcovský i materský, a od nás žiada – povedané slovami dnešného evanjelia – aby sme boli tichí a pokorní srdcom.

Čo sa týmito slovami myslí? Evanjelium za tichého a pokorného srdcom označuje predovšetkým Ježiša. Tichosť a pokora nie sú v Ježišovom prípade pomenovaním neúspešnosti. Ježiš vyslovuje tieto slová v súvise s pozitívnou odozvou, ktorú získal medzi ľuďmi. Medzi ľuďmi, ktorých menuje ako „maličkých“, na rozdiel od múdrych a rozumných. „Maličkí“ sú slovenským prekladom hebrejského pojmu, ktorý označuje širokú skupinu ľudí: chudobných, chorých a unavených; ľudí, čo v spoločnosti nemajú vrcholnú politickú a hospodársku moc; tiež deti, ženy a cudzincov, ako aj tých, čo sa vlastnou vinou dostali na okraj spoločnosti. Týmto ľuďom Ježiš neradí, aby urobili z núdze cnosť, ale – ako sme počuli v evanjeliu – aby prijali jeho, Ježišovo jarmo a bremeno. Odmenou bude pokoj, odpočinok, sebadôvera – získanie toho, čo takíto ľudia najviac postrádajú. „Maličkí“ sa cítia ničím, trápia sa, že ich tí úspešnejší neberú vážne, možno sa aj hnevajú na seba, že nevládzu svoju situáciu zmeniť. Ježiš im nesľubuje, že ich situáciu sám zmení. Ponúka im svoje jarmo, teda záväzok, záťaž. Od koho nič nečakáme, tomu nanajvýš povieme: Naveľa nemáš, tak aspoň poslúchaj... Nenúkame mu záťaž, lebo nečakáme, že ju unesie. Už vôbec mu neponúkame časť vlastných úloh, „svoje jarmo“. Ježiš však hovorí presne toto. Jeho jarmo si môžeme vysvetliť ako jeho príkazy, jeho predstavy o živote, ktoré je dobre zachovať, ale omnoho viac ide o Ježišovo jarmo ako jeho úlohu a poslanie, o ktoré sa chce podeliť s ostatnými. „Mocní a rozumní“ nášho sveta sa nedelia o svoje jarmo s ľuďmi. Od obyčajných ľudí čakajú len to, aby ich zvolili, a potom nech neprekážajú. Nechajte nás vládnuť.., hovoria naši politici. Ježiš však hovorí: Vstúpte do môjho vzťahu medzi mnou a Otcom. Prestaňte byť sluhami ľudí, otrokmi osudu. Staňte sa deťmi Boha a navzájom bratmi a sestrami.

Keď biskupi na II. vatikánskom koncile formulovali svoje postoje o cirkvi, opustili zaužívanú predstavu pyramídy, podľa ktorej sú na špici tí „zasvätení a múdri“, a o cirkvi hovorili ako o tajomstve Božom, potom ako Božom ľude, a až nakoniec o tom, že v cirkvi sú niektorí biskupmi a kňazmi. Najskôr je teda účasť na vzťahu Boha k nám v Ježišovi (za toto Ježiš ďakoval, keď povedal, že chváli Boha za zjavenie sa „maličkým“), potom sme bratmi, sestrami a pútnikmi v cirkvi a až potom je delenie sa na kňazov a nekňazov. Súhlasím s redaktorom ZRNA, ktorý vo svojej úvahe k dnešnému evanjeliu píše: Veľký otáznik visí nad tým, či sa toto chápanie dostalo z kníh do sŕdc. Ak sa mnohí veriaci učitelia, organizátori, ženy a iní členovia tej istej cirkvi cítia voči duchovným vodcom ako outsideri, potom je načase (40 rokov po koncile!) niečo s tým urobiť. (S. Kontúr: Ježišov projekt cirkvi zdola, in: ZRNO 27/05, 4-5.) Začnime tak, ako radí koncil. Najskôr vstupujme do tajomstva vzťahu Boha k nám, stávajme sa dospelými vo viere, potom meňme cirkev a svet. Ak sa staneme v cirkvi, v politike, rodine len hádavejší, ešte sme sa ďaleko nedostali alebo ideme opačným smerom. Ale platí aj to, že Ježišovi tichí a pokorní nie sú trpáci a ťuťmáci.

Na tohoročný filmový festival v Karlových Varoch prišiel ako hosť aj slávny americký herec Robert Redford. Patrí k hercom, ktorí zažili priam obrovský úspech. Zároveň je človekom, ktorý nežije pre úspech a biznis. Dávno si začal vyberať filmy, v ktorých mohol vyjadriť názor, že politika sa nesmie zneužívať pre záujmy mocných a že máme chrániť naše životné prostredie. Celé desaťročia podporuje začínajúcich umelcov a od veľkého biznisu nezávislé filmy. Redford je nepochybne bohatý i slávny človek. Na rozdiel od iných má však jasno, čomu má slúžiť moc a majetok. Zjavne je tento americký herec a režisér nielen úspešný, ale najmä dobrý človek. Je postoje sú povzbudením, že napriek zdaniu nevíťazia v našom svete len ľudia s tvrdými lakťami. Ježiš sa s nami delí o svoje jarmo a poslanie a vždy znova sa rodia aj ľudia, ktorí ho prijímajú a učia sa ho žiť. Podporme sa, aby sme v našich podmienkach a možnostiach patrili aj my medzi jeho tichých a pokorných, medzi ľudí žijúcich pre pokoj a dobro.