Homília - 26. 06. 2005

Mladí ľudia na začiatku dospievania radi napodobňujú úspešných ľudí. Najčastejšie športovcov a spevákov, ktorých poznajú z televízie. Niektorí aj začnú spievať, tancovať alebo hrať futbal. Častejšie však napodobňovanie idolu skončí len pri obliekaní, ozdobách a účesoch podľa vyvoleného idolu. Mladí ľudia po 20- ke už nezostávajú pri účesoch. Chcú byť úspešní, chcú dobre zarábať. Mám známeho, ktorý má asi 40 rokov. On sám mal možnosť študovať na dobrých nemeckých školách a teraz učí na vysokej škole v Bratislave. O našich mladých si robí starosti. Nedávno mi povedal: Strašne sa boja, aby neboli „lúzer“. (Lúzer je odvodené od anglického slova loose: neúspešný.) Strach nebyť „lúzer“ – to už nie je o napodobňovaní nejakej módnej hlavy. To je strach, že ak nebudem tvrdo šliapať, na sebe pracovať, nepresadím sa, nedostanem sa medzi úspešných... Ak sa nepresadím, zostanem obyčajný, a to je prehra. Priateľ mi to hovoril ustarostene. Obáva sa spoločnosti, v ktorej vládne diktát úspechu.

Ťažko radiť. Svetom dnes naozaj letí po úspechu prahnúca mentalita. Problémom je, že ju nevyvažuje mentalita ľudskosti, spolucítenia, solidarity. Bol by Ježiš v dnešnom svete „lúzer“? Mal svojich obdivovateľov, pre ktorých bol dočasne idolom. Pomerne rýchlo však svojich priaznivcov vyviedol z omylu. Počuli sme to z evanjelia aj dnes. Hovoril o strate seba, o odsunutí svojich istôt, aj tých rodinných, o potlačení predstáv o úspechu... Podľa Ježiša má človek stratiť seba, aby vytvoril priestor na prijatie iného, napr. aj jeho samého: Kto stratí svoj život, stratí ho pre mňa.

Ježišove slová, ktoré dnes čítame v evanjeliu, sú pokračovaním vysvetlenia, ktoré Ježiš poskytol svojim učeníkom, keď ich vyslal k ľuďom. Po prejavení ochoty nasledovať ho ich Ježiš povzbudil, aby sa nebáli a „poznali svoju cenu“. Potom pokračoval a žiadal obetu. Choď, zabudni na seba, strať svoj život! Otázka je, čo sa obetovaním, stratením seba myslí. Treba si všimnúť, že Ježiš túto požiadavku „stratiť“ spája s ponukou „prijať“. Ponúka niečo podobné, ako hľadajú mladí dospievajúci ľudia. Ponúka idol. Idol, ktorý však nestojí pred tebou, aby si ho obdivoval, ale ktorý sa s tebou prepája, aby si našiel život, odmenu proroka, odmenu spravodlivého. Veľkí svätci mysleli na takýto stav, keď sa modlili: Ja som tvoj, ty si môj. Ježišu, som tvoj, patrím tebe, aby som sa stal tebou. Aby som mal veľké všeobjímajúce srdce ako ty. To bude moja odmena.

Som presvedčený, že Ježišovo nasledovanie nie je voľba medzi úspechom a prepadákom. Ježiš pozýva k úspechu. K úspechu, kde však nebudeme sami, a to ani na vrchole. K úspechu naplneného srdca, živých vzťahov a živej radosti. Radosti, šťastia z Boha, ktorý nám poslal Ježiša – ako proroka a spravodlivého, ako pijúceho náš pohár vody... Takúto skúsenosť sa usiluje podať aj rozprávka od Bruna Ferrera: „V jednej záhrade rástol krásny bambus. Každým rokom silnel a bol šťastný, lebo vedel, že ho Pán záhrady má rád. Raz prišiel pán k svojmu milovanému bambusu a povedal mu: Milý bambus, potrebujem ťa. Bambus spoznal, že prišla jeho chvíľa a hrdo vyhlásil: Som pripravený. Urob so mnou, čo chceš. Pán mu vážne povedal: Aby som ťa mohol použiť, musím ťa zoťať. Bambus sa vydesil. Ale pán pokračoval: Milý bambus, ak ťa nezotnem, nebudem ťa môcť použiť. Bambus sklonil svoju nádhernú korunu a zašepkal: Pane, ak ma nemôžeš použiť bez toho, aby si ma zoťal, zotni ma. Pán sa mu opäť prihovoril: Nielenže ťa musím zoťať, ale musím ti orezať aj vetvy a listy... Pane, maj so mnou zľutovanie. Znič moju krásu, ale nechaj mi vetvy a listy... Keď ich neorežem, nemôžem ťa použiť... Bambus sa roztriasol a ticho povedal: Pane, ak je to potrebné, orež ich. Pán sa mu opäť prihovoril: Musím s tebou ešte niečo urobiť. Musím ťa rozseknúť napoly a vytrhnúť ti srdce. Inak by som ťa nemohol použiť. Bambus už len zašepkal: Pane, rozsekni ma a trhaj... Pán zoťal bambus, orezal ho a rozsekol. Potom ho odniesol na miesto, kde zo zeme vytekal prameň. Jeden koniec milovaného bambusu pripevnil k prameňu a druhý namieril na suché polia. Vtedy telom bambusu začala tiecť čerstvá voda. Keď bol bambus nádherným stromom, žil len pre seba. Zranený sa stal požehnaním.“ Včera som sa vrátil z konferencie, na ktorú sme pozvali aj dekana teologickej fakulty Viedenskej univerzity Paula Zulehnera. Prednášal o vízii, s ktorou máme žiť v našej cirkvi pre dnešný svet. Medziiným sa vyslovil: „Moderní ľudia majú problém s cirkvou, lebo milujú slobodu. Cirkev však tiež miluje slobodu. Ak by cirkev nechcela slobodných ľudí, ničila by Ježišovo poslanie. Sloboda sa však nemá podržať, ale investovať. Ba, sloboda má umrieť tým, že miluje.“

Už rozumieme, prečo sa môj priateľ, ktorý učí na vysokej školy, obáva spoločnosti, kde naši najšikovnejší mladí ľudia budú žiť v strachu, že skončia ako „lúzer“? Už rozumieme, čo myslel Ježiš, keď povedal, že úspech dosiahneme, keď sa stratíme, keď si necháme otvoriť srdce? Čo to znamená pre mňa, pre teba? Premýšľajme, modlime sa, nájdeme vlastnú odpoveď. Určite nás naplní ten, ktorého sme napodobnili, keď sme otvorili svoje srdce.