Homília - 19. 6. 2005

V novinách som sa dočítal, ako mladá nemecká herečka prišla nedávno o život. Na rušnej ceste sa snažila zachrániť ježka. Ježko prežil, ju zrazil nepozorný vodič. Herečka bola už dlhšie známa svojou angažovanosťou pri ochrane zvierat. Starosť o zvieratá zväčša vyvoláva žičlivé reakcie. Bolestný býva nepomer medzi úsilím o záchranu zvieracieho života a ľahkosťou, s akou sa niekedy príde o život ľudský. Straty a prehry v ľudskom živote však nie sú zväčša dôsledkom náhody, ako sa to zdá byť v prípade mladej herečky. Aj jej smrť na ceste bola napokon nechceným dôsledkom niečoho vážnejšieho – nielen nepozornosti, ale aj povrchnosti až neúcty, s akou po svete chodíme, šoférujeme a konáme.

Keď Ježiš hovoril svojim učeníkom, aby nemali strach, prirovnal ich život k životu vrabcov. Nezdá sa mi, že by chcel Ježiš týmto porovnaním niekoho podceniť. Iste ani zvieratká. Ježiš tu len vraví, že Boh vie aj o tom vrabcovi, a keď vie o ňom, o čo viac vie o nás! Ježiš súčasne pripomína, čo človek môže získať, ale zvieratku je to nemožné. Človek môže získať sebaúctu, ktorá nie je z pýchy, ale z viery, z vedomia, že Boh má o nás starosť. Toto vedomie sa pre nás môže stať zdrojom sily, statočnosti a obetavosti.

Pri premýšľaní o Ježišovom povzbudení si môžeme uvedomiť radosť a pokoj, ktoré Ježiš prináša, a súčasne aj zodpovednosť, ku ktorej vyzýva. V Matúšovom evanjeliu čítame, ako Ježiš poslal svojich učeníkov za ostatnými ľuďmi. Mali ohlasovať nebeské kráľovstvo, mali uzdravovať, vyháňať zlých duchov, tiež žiť skromne a solidárne. Jednoducho mali dávať najavo, že na ľuďoch, aj na tých na okraji spoločnosti záleží, ba že Bohu samotnému na nich záleží. Ježiš po tom, ako učeníkov vyslal k ľuďom, ich hneď aj varoval. Upozornil, že jeho a ich poslanie vyvolá prenasledovanie a odpor. Práve preto, aby jeho veriaci nestratili guráž, hovoril Ježiš aj o vrabcoch, ich cene a cene človeka, človeka veriaceho, ktorý si nezakladá na sebe, ale na starosti Boha oňho. Môžeme si vzdychnúť: Zvláštna Božia starosť, keď väčšina apoštolov a Ježiš sám tak ľahko prišli o život! Ako je to vlastne? Ochráni Boh svojich verných alebo nie? Treba pochopiť, kto je Boží verný. Je to človek, ktorý prejde určitou premenou. Človek, ktorý už nechce len prežiť, ale žiť. Človek, ktorý sa už prvorado nestará o to, či je tu na svete 40, 60 alebo 80 rokov, ale či svojím životom vyznáva Boha na nebesiach. Božia ochrana slúži Božiemu poslaniu. A poslanie vytvára hodnotu človeka. Hodnota človeka je priamo úmerná veľkosti poslania, ktoré človek žije. Poznáme to aj z iných oblastí. Človeka naozaj presvedčeného o svojom poslaní, o svojej cene, o svojej viere a láske len tak niečo neznechutí a nezlomí. Aj v športe sa hovorí, že daný športovec by aj čosi dokázal, ale bez sebadôvery, že už za čosi stojí, to nepôjde. Dobrý výkon nevychádza len zo svalov, ale aj z hlavy a zo srdca. Veríme, že máme mať nejaké poslanie? Že nejde napr. len o to, aby sme skončili školu, zamestnali sa a zarábali?

V novinách občas čítame o ľuďoch, ktorí sa angažujú v starosti o prežitie lesov a zvierat. Niekedy vyznievajú až smiešne voči tým, ktorí zastupujú záujmy bohatých firiem. Normálne mysliaci človek však vníma, že títo ľudia si našli poslanie. Chcú chrániť prírodu a v istom zmysle aj prežitie človeka. V Rakúsku, kde je ochrana prírody vo veľkej vážnosti, si ľudia uvedomili, o aké hodnoty ide, keď sa mala stavať veľká priehrada pri Hainburgu. V zime asi pred 20 rokmi prišli aktivisti ochrany prírody brániť stromy pri Dunaji. Vláda proti nim poslala policajtov a drevorubačov. Ľudia však boli ochotní brániť stromy aj vlastným telom a rakúski politici sa zahanbili a ustúpili. Odvtedy sa v Rakúsku vážne zaoberajú s využitím takých zdrojov energie, ktoré nepoškodzujú prírodu. Nazdávam sa, že kresťanstvo je väčší projekt ako poslanie ochrániť prírodu. Kresťania by mali byť ľuďmi, ktorým ide o nebeské kráľovstvo. O presadenie, žitie zachraňujúcej Božej moci. To nie je len o zachránení jedného stromu, jedného ježka. To je o záchrane a uzdravení, ktoré začína prijatím Boha a pokračuje starosťou o seba, blížnych i svet okolo. V praxi sa to môže rozlične prejaviť. Mám jedného kolegu, je farárom v malej obci pri Nitre. Za komunistov bol pokladaný za jedného z najväčších nepriateľov režimu. Zakazovali mu činnosť. Izolovali ho. Napriek tomu, kdekoľvek bol, horlivo pracoval pre ľudí a pre cirkev. Všade, kde pôsobil, budoval nové farské budovy, opravoval kostoly, ale staval aj ihriská a kluby pre mládež. Ani po prevrate ho úrady nemajú radi. Od politikov žiada napr. účinnejšiu ochranu ľudí, ktorí hynú na frekventovanej ceste poblíž jeho obce. Miestnych poslancov si zasa pohneval poukazovaním na rozpor medzi ich údajnou nábožnosťou a podporou nemorálnych projektov, ktoré im vynášajú. Ani cirkevní predstavení ho nemajú radi. Prekáža im jeho úprimnosť a otvorenosť. Naposledy tohto môjho priateľa, Mariána Prachára, ktorého si vysoko vážim, špinavo potupili dokonca v náboženskom vysielaní Slovenskej televízie. Verím, že sa nedá znechutiť. Patrí k ľuďom, ktorí sa prihlásia k Bohu a k ľuďom aj vtedy, keď je to nevýhodné.

Aj my sa máme takto Bohu a k našim blížnym prihlásiť. Z tohto prihlásenia sa rodí cena našich životov i cena prírody a vecí okolo nás. Rodí sa cena a vzťahy, ktoré pretrvajú.