Homília - 05. 06. 2005

Na Slovensku sa v ostatných týždňoch začalo debatovať o tom, či sme kultúrni alebo nie. Je to ťažká otázka; aj ľudia, ktorí boli donedávna kamarátmi, sa pri tejto otázke rozhádali. Uhnúť pred touto otázkou však nesmieme. Je to podobný problém, ako keby sme sa pýtali, kedy sú naše kostoly cenné. Sú budovy kostolov cenné už tým, že slúžia ako kostoly? Alebo len vtedy, ak sú aj stavebne a umelecky hodnotné? Nestačí, ak budú naše kostoly čisté a ľudia v nich budú pohodlne sedieť? Myslím, že nestačí. A nestačí ani to, aby boli kostoly umelecky hodnotné. Ak by boli reči kňaza povrchné a ľudia chodiaci do kostola ľahostajní a necitní, bol by celkový dojem nekultúrny i nenábožný. Hranicu medzi kultúrou a nekultúrou, spravodlivosťou a nespravodlivosťou či medzi nábožnosťou a nenábožnosťou si musíme vždy znova stanoviť. Ale netreba zabúdať, že táto hranica je viac v duchu a atmosfére ako v tom, čo sa dá jasne pomenovať a zachytiť.

V priestore ducha, tam, kde sa rozlišuje kultúra od nekultúry, slušnosť od neslušnosti či spravodlivosť od nespravodlivosti, sa dobre cítil Ježiš. Cítil sa tam tak dobre, že to až ľudí miatlo a oni mu nerozumeli. Najmä tí, čo chceli byť slušní. Naopak, dobre mu rozumeli tí, čo boli občas neslušní a práve vďaka Ježišovi skúsili, čo je skutočná kultúra, spravodlivosť a nábožnosť. Skúsili to pri ňom a nie napr. pri farizejoch. Ak to mám povedať jednoducho, skúsil to pri Ježišovi Matúš a mnohí ďalší, lebo poznali, že ich má rád a že ich napriek nedostatkom nepodceňuje.

Pred pár dňami neúspešne prebehlo hlasovanie o tzv. európskej ústave vo Francúzsku a Holandsku. Proti ústave hlasovali najmä ľudia menej vzdelaní a chudobnejší. Vládni politici a vzdelanejší ľudia boli za prijatie ústavy. Ostatných ľudí však nepresvedčili. Čo mali robiť? Mali sa prispôsobiť ľuďom a ich obavám? Asi nie. Mohli však dať tzv. obyčajným ľuďom väčšmi najavo, že ich počúvajú a berú vážne. Podobný problém poznáme aj z cirkevného prostredia. Predpokladajme, že každému kňazovi záleží na tom, aby mu ľudia rozumeli. Ale čím sa má kňaz riadiť? Ani kňaz by sa nemal prispôsobovať nevzdelaným či povrchným. Nesmie sa však nad nikoho ani vyvyšovať. Podobný problém býva, keď treba niečo v kostole zmeniť. Koho má kňaz počúvať? Murárov a natieračov alebo architektov a umelcov? Asi umelcov. Ale murári a natierači by nemali cítiť, že si ich neváži. Ešte hlbšie sa dostaneme, ak sa pýtame na to, čo je pred Bohom správne. Pri odpovedi na takúto otázku sme v pokušení vymenovať celý rad dobrých skutkov. Z dnešného evanjelia sme si všimli, že Ježiš takto spravodlivosť nevysvetľoval. Jeho priatelia, u ktorých bol na hostine, neboli veľmi dobrí a nábožní. Po výčitke, prečo k nim chodí, zdôraznil: Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí; hľadať máme hriešnikov, aby sme im pomohli; a pred Bohom je dôležitejšie konať milosrdne ako prinášať obety podľa zákona.

Keď čítam Matúšov text evanjelia, uvedomujem si, že evanjelium nie je text do svetských novín, že ide o text cirkevnej obce. Svetská či neveriaca obec by si ľahko mohla povedať: Aha, Ježiš tu hovorí, že je to jedno, či je človek spravodlivý alebo nie, že je jedno, či je nábožný alebo nie... Matúšov text je však textom cirkevnej obce. Vznikol medzi veriacimi ľuďmi, ktorým nebolo ľahostajné, čo je správne, medzi ľuďmi, ktorí sa pýtali na Božiu vôľu. To nie je náhoda, že tak často čítame v evanjeliu o Ježišovi, ako je medzi farizejmi. Boli aj iné vplyvné židovské skupiny. Ježiš bol však často s farizejmi, lebo mu boli blízki. Boli mu blízki tým, že aj v bežnom živote chceli konať podľa Božej vôle. Boli mu blízki, lebo neutekali zo spoločenského života do izolácie a tiež preto, že nechceli pri politickým problémoch používať násilie. Podľa dostupných informácií mnohí Ježišovi príbuzní, tiež väčšina apoštolov a učeníkov, patrili pôvodne k farizejom. Ježiš im otvoril hlbší pohľad na spravodlivosť: Medzi nás patria aj hriešnici, ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc a naše spolucítenie. Božia vôľa sa viac prejavuje v láske a porozumení ako v sebazapieraní a modlení. A spoločenstvo spravodlivých je len vtedy naozajstné, ak má otvorené dvere aj pre nespravodlivých... Nemecký spisovateľ Heinrich Böll vo svojom románe A nepreriekol ani jediné slovo vykreslil dve rodiny: Manželov Bognerových a Frankových. Bognerovci žili s tromi deťmi v jednej miestnosti a mali plno problémov. Pani Franková bola predsedníčkou katolíckeho spolku a každý deň pristupovala k sv. prijímaniu. Bognerovcov za všeličo odsudzovala. Zo vzťahu k Ježišovi však žila Katy Bognerová, nie pani Franková. K sv. prijímaniu sa neopovážila ísť, ale s Ježišom riešila svoje problémy. Do mnohých sa dostala preto, že robila chyby. Ježiša však vnímala ako skutočnú oporu vo svojej biede a vo svojom citovom zmätku.

Hranicu medzi kultúrou a nekultúrou, spravodlivosťou a nespravodlivosťou si musíme stanoviť. Táto hranica však naozaj spočíva viac v duchu, v pochopení a pomáhajúcej láske ako v nejakom zákone. Pokúsme sa vždy znova túto hranicu stanoviť v Ježišovom duchu, aby sme mohli zažiť aj prijatie v jeho duchu a dokázali ho ďalej poskytnúť našim blízkym.