Homília - 15. 05. 2005

Týždeň po veľkonočných sviatkoch sme v našom farskom centre prezentovali ukážky z diela výtvarného umelca prof. Jozefa Jankoviča. Nasledovala debata na teologicko-filozofickú tému. Priateľ, ktorý vyučuje filozofiu, sa obrátil na prítomných umelcov a prihováral sa im: „V opravdivosti, v objavovaní pravdy ste asi najďalej vy, umelci.“ Prof. Jankovič ho v jeho optimizme opravil: „Nie je to celkom tak. Aj umelci sú rôzni. Niektorí si predovšetkým vypočítajú, kedy a čo za svoje dielo môžu získať. Pravdivosť svojho diela podriadia obchodu.“ Tak ako nie sú všetci umelci vždy pravdivo tvorivými, nie sú ani všetci, čo sa označujú za veriacich, ľuďmi ducha. Malo by nám to stáť za námahu, aby sme vnímali rozdiel.

Ježišovi učeníci a priatelia, jeho blízki a tiež jeho matka Mária boli nepochybne veriacimi ľuďmi aj predtým, ako nadišiel deň Turíc. Boli veriacimi skôr, ako prežili tú pamätnú Veľkú noc, čo Ježiš zomrel a potom sa im zjavil ako Bohom oslávený. A predsa, až od toho pamätného dňa Turíc skúsili čosi nové, čo nazvali zoslaním Ducha. Už neboli len veriaci v Boha, ale boli obdarení Duchom Svätým. Tak to čítame vo všetkých biblických textoch dnešného dňa. Podľa textu zo Skutkov apoštolov sa Duch Svätý naplno prejavil až od sviatku Turíc, ale podľa evanjelia Ježiš už na Veľkú noc pri svojom prvom zjavení dáva Ducha Svätého. Prijatím tohto Ducha ľudia už nie sú len veriacimi alebo dobrými, ale získavajú niečo osobitné. Sú podobne ako Ježiš ľuďmi, v ktorých koná Boh.

Prečo nestačí byť jednoducho veriacim, prečo nestačí byť slušným človekom či človekom šikovným? Zo širšieho pohľadu preto, lebo všetko, čo sa nám dôležité podarí dosiahnuť, rodí sa vo vzťahu, či už je to vzťah k inému človekovi, k Bohu alebo k nejakej téme, ktorá nás oslovuje. Príslušníci tzv. prírodných národov, keď si všimli, že niekto medzi nimi má osobitné schopnosti, usilovali sa získať jeho silu, jeho schopnosť tak, že sa cez nejaké čaro (medicínu) pokúšali dostať do vzťahu k tejto jeho sile, schopnosti či duchu. O tom, ako sa dostať k pravde, tvorivosti, veľkému objavu či zjaveniu, sú aj naše debaty a úvahy. Dá sa to vedecky, dá sa to modlitbou, ide to cez umenie? Veda, umenie a náboženstvo však nestoja vedľa seba ako porovnateľné a zameniteľné možnosti. Každá z týchto záležitostí je o niečom inom. Ak však ide o zvládnutie nášho života a nie len o ovládnutie sveta mohli by sme si to odstupňovať. Potom by som dal najvyššie náboženstvo, doprostred umenie a pod to vedu. Politiku a ekonomiku by som dal ešte nižšie. Môžu sa nás však mnohí opýtať: Prečo náboženstvo, vari aj náboženstvá sa nechovajú hlúpo, ba násilne? Napr. Salman Rushdie, známy spisovateľ pochádzajúci z Indie, hovorí, že „náboženstvá rozdávajú kopance, ale vyžadujú si, aby sa s nimi zaobchádzalo v rukavičkách.“ Môžeme mu odpovedať, že aj niektorí spisovatelia radi kopú okolo seba (zdá sa, že aj on). Možno nechcú ublížiť, len chcú poukázať na problém. Aj preto nám nemôže ísť len o nejaké náboženstvo, o nejaké umenie a vedu, ale o to, čo má ducha. Z tohto dôvodu sa kresťan – človek, ktorý už vie o Ježišovi ako o tom, čo má Ducha – usiluje o vzťah k nemu, o vzťah taký osobný, aby sa k jeho sile dostal. K sile, ktorá neubližuje, ale zachraňuje.

Ako vieme, tento rok sa našim hokejistom majstrovstvá sveta veľmi nevydarili. Ktorýsi z novinárov napísal, že naši nehrali zle, ale „čosi“ tomu chýbalo. Niečo také, čo Francúzi nazývajú esprit čiže duch. Takéto „čosi“ občas chýba aj umelcom a iste aj ľuďom, ktorí si myslia, že sú veriaci. Posolstvo kresťanstva o Duchu Svätom nám ohlasuje, že slušnými, dobrými a šikovnými ľuďmi byť nestačí. A ani kresťanmi byť nestačí. Treba mať ducha. Akého ducha? Kresťan by mohol odpovedať: Ducha Ježišovho, z ktorého on konal, uzdravoval a miloval až po smrť na kríži. Byť kresťanom v istom zmysle znamená práve toto: Snažiť sa o kontakt s Ježišom, o osobný vzťah s ním, aby sme sa dostali k jeho sile, jeho duchu. Lebo mať jeho Ducha nie je nič automatické. Pred pár rokmi novinár Peter Seewald pripravil knihu rozhovorov s vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom, dnešným pápežom Benediktom XVI. V niektorých otázkach sa pýtal aj na Ducha Svätého: „Ako sa to myslí, keď Ježiš povedal, že Duch Svätý, ktorého Otec pošle v jeho mene, naučí jeho učeníkov všetko a všetko im pripomenie?“ Kardinál Ratzinger vtedy odpovedal: „Nemožno to samozrejme chápať mechanicky, akoby sme si niečo vyvolali v počítači. Ježiš tým povedal, že nenechá svoju cirkev na jej ceste opustenú; že ju nenechá od seba odpadnúť; že bude obnovovať a prehlbovať jej ducha, aby sa naučila chápať to, čomu spočiatku nerozumela. To však neznamená, že takéto pripomenutie si kedykoľvek môže nárokovať jednotlivec, alebo že by cirkvi prináležalo automaticky. Cirkev potrebuje živú modlitbu a pripomínanie, cez ktoré k nej potom hovorí Duch.“ (J. Ratzinger, Boh a svet, Praha 2003, 233.)

Ani v športe, ani v umení, ani vo vede, ani v našich vzťahoch, ani v Kristovej cirkvi sa úspech nedostaví automaticky. Potrebujeme živé úsilie, živú modlitbu, živý dialóg, úprimný záujem o riešenie úloh a problémov. Prajem nám všetkým, aby naše spoločenstvo bolo prvým miestom, kde sa to deje, aby sme pre svoj život získali skúsenosť ducha – Ducha Svätého.

Sv. Štefan
Sk 6, 8-10; 7, 54-59
Autor: Karol Moravčík

Narodenie Pána – cez deň
Jn 1, 1-18
Autor: Karol Moravčík

Narodenie pána - v noci
Lk 2, 1-14
Autor: Karol Moravčík

4. adventná nedeľa
Lk 1, 26-38
Autor: Karol Moravčík

3. adventná nedeľa
Jn 1, 6-8. 19-28
Autor: Karol Moravčík

2. adventná nedeľa
Mk 1, 1-8
Autor: Karol Moravčík

1. adventná nedeľa
Mk 13, 33-37
Autor: Karol Moravčík

34. nedeľa cez rok
Mt 25, 31-46
Autor: Karol Moravčík

33. nedeľa cez rok
Mt 25, 14-30
Autor: Karol Moravčík

32. nedeľa cez rok
Mt 25, 1-13
Autor: Karol Moravčík