Homília - 3. 6. 2010

Keďže cirkevné sviatky sa dotýkajú nás ľudí, veriacich, (sviatok môžeme sláviť len ako jeho priesečník s našim konkrétnym životom - tak ako ho reálne žijeme), potom v istom zmysle sa aj sviatky posúvajú, vyvíjajú, pretože aj my sa vyvíjame vo svojej viere. Je to podobné, ako keď stojíme pred obrazom. Nie je natoľko dôležité, či sa nám obraz páči alebo nie, ale to, čo v nás vzbudzuje, či nás k niečomu pohýna, či v nás niečo štartuje, núti nad niečím premýšľať alebo nie. Jedným slovom, či nás oslovuje, alebo nás len nudí. To, či sa nám obraz páči alebo nie, o tom môžeme hovoriť až na záver našej meditácie nad tým obrazom.

Niekedy aj medzi kresťanmi počuť názor, že sviatok Kristovho Tela a Krvi je takým sviatkom, ktorý už dnešnému človeku veľa nehovorí. Uctiť si Krista z určitého zorného uhla pohľadu, meditovať ho ako eucharistiu odtrhnuto od života je pre mnohých niečo nečasové. Ide práve o to, či chceme Krista meditovať bez ohľadu na realitu nášho života, odtrhnute, či chceme prežiť pred eucharistiou len pár vznešených posvätných okamihov, alebo chceme tým sviatkom dosiahnuť aj niečo viac.

Ak v sa v stredoveku veľa hovorilo o Krtistovom tele, treba si uvedomiť, čo znamenala v biblických časoch, aj v gréckej filozofickej tradícii reč o tele, v istom zmysle v opozícii oproti duchu. Že sa jednalo o konkretizovaný život človeka, na rozdiel od abstraktného pojmu človeka. Telo znamenalo život s jeho konkrétnymi prejavmi, potrebami. To mal na mysli svätopisec ak hovoril o tom, že božie slovo sa telom stalo - teda stalo sa konkrétnym človekom.

Ak sa okrem tela v názve dnešného sviatku zdôrazňuje aj Kristova Krv, tak ona nám naznačuje Kristovu zraniteľnosť - tým, že sa vydal medzi nás, stal sa aj zraniteľný, pre niekoho možno sa stal slabým Mesiášom, zraniteľným. Keďže On to ale robil zámerne, robil to preto, aby sa mohol s nami ľuďmi stretnúť, tak potom môžeme vedieť, že ani jeho rany ho neumenšili v jeho Mesiášskom poslaní. Práve naopak - on nás vykúpil cez svoje rany, svojou krvou, svojou zraniteľnosťou. Tá krv okrem toho akoby chcela naznačiť aj jeho príbuznosť s nami ľuďmi, príbuznosť až pokrvného charakteru - Kristus sa stal nám podobný vo všetkom okrem hriechu - hovorí apoštol Pavol.

Kristus sa stal človekom, a obetoval svoje telo za nás, aby vstúpil do kontaktu s nami. Aby vstúpil do nášho sveta. A rovnako aj my - konkrétni ľudia z tela a krvi sme sa stali pre neho dôležitými. On vždy nanovo sa otváral pre konkrétneho človeka, ktorý stál pred ním. Nechal ho vstúpiť do svojho života. A niečo podobné sa deje aj vo chvíli sv. prijímania. Aj tu nás necháva vstúpiť do svojho života, hoci sa zdá, že opak je pravdou, že my ho prijímame. No práve v tom je to tajomstvo svätého prijímania, že on prijíma nás, otvára sa pre náš reálny konkrétny život a tým ho aj lieči.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet