Homília - 16. 5. 2010

Veľkonočné obdobie, ktoré v priebehu niekoľkých týždňov predstavuje skoncentrovanú podobu kresťanstva, sa budúcu nedeľu skončí. Liturgické čítania nám dnes pripravili Ježišov odkaz z Jánovho evanjelia (text z jeho tzv. veľkňazskej modlitby) a zároveň náš pohľad upreli na prvú generáciu kresťanov, na zakladateľov cirkvi.

Aj pre nás je užitočné všimnúť si toto prvé obdobie cirkvi. Skutky apoštolov nám priblížili smrť prvého Kristovho mučeníka - diakona sv. Štefana. Štefanov život predstavuje určitý oblúk - z diakona, ktorý mal za úlohu posluhovať v spoločenstve - sa stal ohlasovateľ Slova - ohlasovateľ Krista. Bolo to dané tým, že Štefan žil Krista, pre neho Kristus bol nielen predmetom vonkajšej úcty, ale pochopil a osvojil si Kristovo myslenie. Štefanova reč vzbudzovala odpor Kristových nepriateľov - židov, ktorí pochádzali podobne ako on z diaspory. Kresťania v gréckej diaspore, vo svete ovplyvnenom vzdelaním boli nútení konfrontovať svoju vieru so svetskou múdrosťou. Preto sa im zdalo, že Štefan svojim ohlasovaním Krista narúša celistvosť a zomknutosť náboženstva izraelitov. Štefan svojou múdrosťou polemizoval s Mojžišovým zákonom, s chrámom a so zákonom. Štefanovi odporcovia pravdepodobne cítili ohrozenie svojej vlastnej pozície.

Viera, jej ohlasovanie si ale vyžaduje, aby slovo neostalo len pri hovorení, malo by byť podložené životom primeraným tomuto slovu. Pravda kresťanstva si vyžaduje zodpovedajúce skutky, ktoré túto pravdu majú povzniesť na vyšší stupeň. Práve skutkami prejavíme to, že z viery aj žijeme. To bol aj prípad Štefana. On nielen ohlasoval Krista slovami, pre neho sa Kristova pravda stala súčasťou jeho života, podobne ako Kristus bol ochotný rozhodne stáť za touto pravdou. To všetko nám naznačuje podobnosť medzi Kristovým procesom a Štefanom pred veľradou. To nebola len vonkajšia podobnosť, to znamenalo, že Kristova vec sa stala aj vecou cirkvi.

Ostatne podobnosť medzi Štefanom a Kristom naznačuje aj jeho mučenícka smrť. Aj Štefan, podobne ako Kristus sa modlil za svojich mučiteľov. Jeho modlitba bola výkrikom k Bohu, výkrikom, ktorý zohľadňoval jeho situáciu. Trochu prekvapivé môže byť, že Kristova modlitba, výkrik na kríži v tomto porovnaní vyznieva negatívnejšie, ako Štefanova. Kristov výkrik „Bože môj, bože môj, prečo si ma opustil" vyznieva naozaj opustenejšie, ako Štefanovo „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha." Vyplýva to z toho, že Štefan už nasledoval Krista, Kristus po svojej ceste utrpenia prešiel ako „prvolezec", ktorý sa nemal o koho oprieť, ktorý v rozhodujúcej chvíli musel byť sám sebou. Utrpenie a smrť v Kristovom prípade bola potvrdením jeho života. Pri Štefanovi to bolo nielen potvrdením jeho samotného ale aj jeho viery v Krista.

Tak či onak, Kristova a Štefanova modlitba v okamihu smrti sú pre nás povzbudením. Povzbudzujú nás v situáciách, v ktorých na nás dolieha život svojimi bolesťami, trápeniami. Vtedy sa ukazuje, či vieme stáť vo svojom živote pevne. To sa síce ľahko povie, ale ťažšie realizuje. Pretože tam sa ukazuje, či sme vo svojom živote sami sebou, alebo sa len tak životom vezieme, či napodobňujeme iných. Vo chvíľach bolesti to nebýva ľahké, preto nám už niekedy nemôže pomôcť nič iné, iba modlitba. Práve modlitby Ježiša na kríži, či modlitba kameňovaného Štefana nám hovoria niečo o podstate modlitby.

Modlitba nie je len obohatením nášho života vtedy, keď na nás nedolieha žiaden zápas, nie je len akousi ozdobou, skrátením dlhej chvíle. Modlitba nie je len pohodlnou snahou o zlepšenie našej situácie. Nie je náhradou odvahy stať sa sám sebou, vstúpiť do zápasu, do dravého toku života. Modlitba je modlitbou skôr tam, kde svoj život vkladáme do zápasu, tam môže naša modlitba, náš výkrik obsahovať aj sklamanie, zúfalstvo, ktoré nám ostáva ako posledný otáznik, ktorý ale neruší našu odvahu stáť vo svojom živote pevne, stáť vo svojej pravde.

Niekedy mám pocit, akoby sme od modlitby čakali viac, ako sme ochotní do nej vložiť. Modlitbu chápeme ako prosbu, oslovenie Boha, aby zasiahol. Modlitba by mala byť skôr hľadaním našej spoločnej reči s Bohom a s druhými ľuďmi. Spoločnej reči od ktorej nečakáme, že tí druhí pohodlne spravia veci za nás. Prví kresťania nám môžu byť príkladom, že sa postavili proti moci Ríma a cisára a posledným ich výkrikom boli slová príď pane Ježišu, ktoré sú aj poslednými slovami celého sv. Písma. Snažme sa aj my žiť svoj život v chápaní a konaní viery, ktorej vyjadrením bude aj naša modlitba.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet