O postupnosti poznávania Krista hovorí celé Jánovo Evanjelium. Sv. Ján evanjelista to naznačil už v úvode evanjelia, v známej stati, ktorú čítame na Vianoce o tom, ako sa Slovo telom stalo. (ako Kristus sa stal človekom, tak ako my), ako prišlo pravé svetlo na svet, ale svet ho nepoznal. Ako svetlo svietilo do tmy, ako potreboval aj svedectvo iných (Jána Krstiteľa), ako postupne získavalo svojich prívržencov, ktorí sa cez tmu neporozumenia dostávali ku svetlu porozumenia. A tak pochopili, že milosť a pravda, ktoré dostávame cez Krista sú rovnako veľký dar ako Zákon, ktorí Izraeliti prijali cez Mojžiša.
Hovorí sa, že Jánovo evanjelium je aj akousi ilustrovanou vieroukou. Niektoré príbehy ilustrujú vieroučné zámery svojho autora. V tomto duchu môžeme chápať aj určitú podobnosť medzi prológom, úvodom Jánovho evanjelia a dnešnou staťou o uzdravení slepého. Krista v ňom môžeme vidieť ako toho, ktorý otvára oči, aby človek správne videl. Kristus prichádza ako svetlo, ktoré osvecuje tmu človeka. Nie každému sa ale oči naozaj otvoria. Farizeji ostali vo svojej nevere zaslepení. Nepomohlo im ani svedectvo toho, ktorému Kristus vrátil zrak. Oni sa stále odvolávali na Mojžiša a na zákon - milosť a pravdu, ktorú priniesol Kristus vidieť a chápať nechceli.
Toto dnešné evanjelium nás uprostred pôstneho obdobia chce povzbudiť, aby sme očistili svoj zrak, aby sme si oči umyli v studničke viery. Aby sme si uvedomili, podobne ako Samuel v dnešnom prvom čítaní, že dôležitý nebýva vonkajšok. Zároveň nás Cirkev chce povzbudiť, aby sme sa nevzdávali, keď to svetlo do nášho života prichádza len postupne, akoby váhavo. Aby sme vedeli prekonať aj obdobia tmy a neistoty.
Je možné, že to, čo vo svojej viere prežívame je takýmto obdobím tmy. Možno niekedy v minulosti, v minulých storočiach bolo ľahšie nájsť Kristovo svetlo. Stačilo pridať sa k cirkvi, k viere aspoň navonok a ono to už išlo akoby samo od seba. V dnešnom svete, nie je ľahké nájsť Kristovo či božie svetlo. Svetlo viery sa nedá nájsť v spoločnosti tak, ako ešte pred pár storočiami, ani v cirkvi v tom zmysle, žeby stačilo stotožniť sa s cirkvou, s farnosťou a už by sme boli pri Kristovi.
Dnes to svetlo treba hľadať najprv vo svojom vlastnom živote. Musí ho nájsť každý sám za seba, dnes už nevieme byť nejakým masovým stádom. Dnes hľadáme Kristovo svetlo ako svoje vlastné svetlo, svoju vlastnú vieru, vlastné postoje. Cirkev a farnosť je miesto, v ktorom sa skúsenosti viery, ktoré do nej prinášame všetci, nielen kňazi, navzájom prepájajú. A tak sa často v dnešnej dobe stáva, že vo svojej viere či neviere, zápase o vieru, akoby sme zostávali sami. No na druhej strane je to aj preto, že aj my sme už dospelí, a očakáva sa od nás, podobne ako od vyliečeného z dnešného evanjelia, že svoju vieru, to čo nám Kristus dáva budeme vedieť dosvedčiť aj sami zo svojej vlastnej skúsenosti.
arbet.viliam@orangemail.sk