Homília - 7. 3. 2010

Možno sa v duchu pýtame, či to celé nie je len každoročné krútenie kolotoča cirkevných sviatkov, v ktorom my stojíme na jednom mieste a len nám pribúdajú roky. Nemalo by to tak byť, mali by sme sa posúvať dopredu, nemali by sme stáť len na jednom mieste. Pôst nám dáva každoročne príležitosť zamyslieť sa nad sebou, položiť si otázku kto som - ako človek. Tým že hľadáme Boha, môžeme sa stávať viac aj sami sebou. Nie je ale jednoduché hľadať odpoveď na otázky - kto som ja, kto je Boh. 

Možno sa nám niekedy aj zdá, že Biblia dáva jasné odpovede. Keď si ju ale čítame pozornejšie, zistíme, že ani vtedy to nebolo také jasné a jednoduché. Mojžiš stál pred horiacim kríkom - pred tajomstvom, ktoré osvecovalo jeho život, priťahovalo ho a zároveň mal strach priblížiť sa k tomuto tajomstvu bližšie. Cítil, že to nebude také jednoduché, že to tajomstvo do neho „vypáli" svoje znamenie. Bude od neho niečo vyžadovať, zmení ho. A Mojžiš z tohto posvätného priestoru dotyku s Bohom naozaj vyšiel premenený. Z jednoduchého pastiera sa stal človek, ktorý zobral na seba odvahu kráčať pred ostatnými. Zdieľať svoj zážitok Boha aj proti mocným tohto sveta, proti faraónovi, aj proti ľudskej pohodlnosti svojich vlastných, oproti ich túžbe po jednoduchom blahobyte plných hrncov. Zobral na seba úlohu viesť ľudí na ťažkej, ale krásnej ceste za slobodou, za dôstojnosťou života, ktorú človek vie získať len vtedy, ak nepodľahne pokušeniu pohodlného života.

Musí nás zahrnúť obdiv nad tým, čo Mojžiš dokázal. Obdiv nad tým, že sa nebál vstúpiť do tajomstva Božieho sveta a nechal, aby toto tajomstvo osvetlilo jeho život. Tajomstvo Boha ho preniklo, no zároveň ho prenikol aj strach a bázeň. Tak to býva vždy, pretože pred týmto tajomstvom cítime aj bázeň, svoju ľudskú obyčajnosť. Až Boh nás pozdvihuje a dáva nám silu, aby sme vedeli stáť rovno aj vo chvíľach utrpenia. Po tejto ceste sa aj my sa snažíme kráčať, v istom zmysle sme dedičia Izraelitov, nielen Mojžiš, ale aj Kristus po nej prešiel pred nami.  

Na tejto ceste by sme mali priniesť úrodu. Mali by sme obohatiť tých, čo kráčajú s nami, i tých, čo pôjdu po nás. Možno niekedy ani nevieme, ako je to možné, inokedy zase nevieme, ako sa pohnúť ďalej. Nie každá etapa nášho života nás posúva dopredu. Poznáme aj opačné skúsenosti, etapy tápania, omylov a strácania. Kristus v dnešnom evanjeliu prejavuje trpezlivosť s našim hľadaním a tápaním. On nám dáva vždy novú šancu, aby sme žiadanú úrodu nakoniec priniesli. No zároveň nevieme, ktorá z týchto šancí je už naozaj tá posledná. Takže jeho trpezlivosť nie je planou útechou pre pohodlných, skôr upokojenie pre tých, ktorí hľadajú, ale práve teraz nevedia ako.  

Niekedy nás jednoduché udalosti nášho života presviedčajú, že Boh zmýšľa inak ako my ľudia. Cesta k úrode pred Bohom býva iná, ako sú naše ľudské predstavy. Príliš sa nemôžeme spoliehať ani na svoje zásluhy. Úroda pred Bohom môže byť niekedy neviditeľná. Niekedy premieňame postupne práve naše malé jednoduché kroky na krok, ktorý nás priblíži k Bohu a k životu.

V cirkvi radi rozprávame o Bohu. No často z toho máme sami rozpačitý pocit - dá sa vôbec hovoriť o Bohu? Odpoveď znie - veľmi nie, no jedno, čo môžeme urobiť, je nechať preniknúť svoj vlastný život Bohom. Vtedy bude Boh tajomným spôsobom v nás a vtedy bude cez nás Boh rozprávať aj vtedy, keď zo skromnosti, z bázne, či z pochybnosti nebudeme vedieť povedať o ňom ani jediné slovo. To je vlastne to opravdivé hovorenie o Bohu. Bez slov, možno aj s tými najväčšími pochybnosťami. No zároveň to mučivé ticho bude vyjadrením, že chceme pri Bohu stáť aj naďalej. Ani Izraeliti, ktorí sa vydali na cestu za slobodou, toho veľa o Bohu nenarozprávali. Mnohí o ňom dokonca aj pochybovali. No napriek tomu pri ňom vytrvali, spolu s ním kráčali, aj keď bolestivo, s pochybnosťami, až nakoniec priniesli úrodu aj pre nás.  

To môže aj nás povzbudiť: možno ani my nebudeme vedieť ako, no Boh sám si nájde cestu skrze nás - tak, aby sme aj my mohli priniesť úrodu svojho života.