Pre niekoho je to možno príliš vážne, ale dáva nám to šancu odložiť zbytočné ozdoby života, masky našich domnelých predstáv o sebe. Je dobré, ak pochopíme, že príliš veľa ozdôb zatieňuje našu skutočnú podstatu. Príliš veľa vecí nás oberá o priestor pre nás samotných. To vonkajšie nosíme na spôsob svojej duchovnej kože, preto nebýva ľahké vstúpiť do seba a hľadať podstatu. Pôstne obdobie nám pomáha, aby sme vedeli kráčať aj smerom dozadu. Aby sme si nenahovárali, že cesta k plnosti vedie vždy len smerom dopredu. Niekedy je potrebné aj zastaviť sa a prijať náš život v jeho realite. K tomu sa musíme niekedy vydať aj smerom dozadu. V čase i v telesnosti - konkrétnosti nášho života.
Liturgia dnešnej prvej pôstnej nedele nám dáva dostatok podnetov k tomu, aby sme sa obzreli na svoj život. Najsilnejšiu výzvu nám k tomu dáva Kristus v evanjeliu. V ňom sme videli Krista solidárneho s nami v pokání. Kristus sa postil a zároveň aj bol vystavený pokúšaniu. Svojim pôstom dal najavo, že aj on je ochotný obrátiť sa a kráčať smerom dozadu, hľadať v odriekaní duchovnú podstatu života, dávať Boha, svojho nebeského Otca na prvé miesto v živote. Aby to nemal ľahké, evanjelista spomína aj trojnásobné pokúšanie. Pokúšanie chlebom - jedlom, pokúšanie slávou a pokúšanie mocou. Odpoveď Krista pokušiteľovi znie: Pánovi svojmu Bohu sa budeš klaňať, jemu jedinému budeš slúžiť.
Tu sme pri kľúčovej otázke dnešného kresťanstva. Teológ J. B. Metz vo svojich dielach pripomína, že dnešný človek v istom zmysle stratil Boha. My kresťania síce ešte rozprávame o Bohu, ale najčastejšie vtedy, keď má napomôcť k nášmu šťastiu, keď má očariť našu dušu nejakým zvláštnym zážitkom. Zabúdame, že biblický Boh pre Izraelitov nebol len skrášlením ich života, nebol len pre chvíle šťastia a pohody, ale vyzýval ich k vernosti aj vo chvíľach nešťastia a porážky národa. Izraeliti sa držali svojho Boha a klaňali sa mu aj vtedy, keď si ostatné národy robili z nich posmech.
Je to výzva aj pre nás. Alebo je Boh našim Bohom v konkrétnosti nášho života - a to bez rozdielu či sa nám darí alebo nie - alebo nie je žiadnym Bohom. Boh od nás nežiada viac, ako by sa dalo uniesť, on nechce aby sme pre neho zabudli na svoj život, nechce aby sa z nás stali čudáci, ktorí len rozprávajú o Bohu. Chce aby sme v konkrétnosti, v jeho prehrách i víťazstvách, nezabudli na Neho. Nemusíme sa neustále modliť, nemusíme byť navonok nejako zvlášť nábožnými ľuďmi. Boh je našim Bohom vtedy, keď ho vieme zapojiť do nášho života, keď spolu s ním zápasíme o posvätenie nášho každodenného sveta.
Takéhoto Boha si uctievali aj Izraeliti, On chce byť aj dnes našim Bohom. Nesľubuje nám automaticky šťastnejší, či spokojnejší život. Izraeliti v prvom dnešnom čítaní sa ústami Mojžiša hlásili k tomuto Bohu aj vtedy, keď ich to niečo stálo. Uvedomovali si určitú jednotu so životom svojich predkov. Život nie je len o hľadaní samého seba, ale aj o hľadaní prináležitosti k spoločenstvu.
Apoštol Pavol v dnešnom druhom čítaní pripomenul, že spásu je možné dosiahnuť na základe viery, je ponúkaná každému, kto sa usiluje o život zodpovedajúci viere. Vtedy nezáleží na vonkajších okolnostiach života, na pôvode, človek svoju spásu získava na základe viery.
Nehľadajme preto v tomto pôstnom období Boha, ktorý nás povedie k zvláštnym mystickým, či nábožným zážitkom, ktorý nám zaručí, že sa staneme peknými a úspešnými ľuďmi. To by bolo len hľadanie samých seba, tým by sme si chceli len uspokojiť vlastnú duchovnú ješitnosť. Hľadajme Boha v úprimnosti a vo vždy znovu a znovu podnikaných zápasoch o náš život.
arbet.viliam@orangemail.sk