K Bohu sa nikdy nedá pristupovať z pozície, že ho máme vo svojej moci. Naopak, stretnutie s Bohom v nás spôsobuje bázeň, určitý rešpekt. Všetky tri dnešné čítania hovorili o tomto rešpekte, ktorý v nás vyvoláva stretnutie s Bohom; so svetom, ktorý nás presahuje. V prvom čítaní prorok Izaiáš mal videnie, v ktorom sa priblížil k Bohu. Videl Boha na tróne a pred ním božích anjelov. Z tohto zážitku ho naplnil strach a bázeň, cítil svoju ľudskú nehodnosť. No videnie pokračovalo - Boh nechal žeravým uhlíkom očistiť jeho ústa, pery, takže sa stáva nástrojom prorockého božieho slova, ktoré má ohlasovať ostatným Izraelitom. Izaiáš sa - povzbudený touto skúsenosťou - mohol prihlásiť do služby božieho slova.
Rovnakú bázeň je cítiť aj zo symbolického rozprávania o zázračnom rybolove apoštolov, ktoré naznačovalo niečo z poveľkonočnej cirkvi. Toto rozprávanie odzrkadľuje skúsenosť prvej cirkvi, ktorá ohlasovala Krista a zakusovala, že jej slová majú moc nad ľudskými srdcami, premieňajú ich. Poslucháči tohto slova získavali vieru, premieňali svoje životy. Z Petrových slov je tiež cítiť bázeň: „Pane odíď odo mňa, lebo som človek hriešny." Ježišova odpoveď „neboj sa odteraz budeš loviť ľudí" sa dá pochopiť ako poslanie, úloha - veď loviť ľudí pre citlivého človeka znamenalo ešte väčšiu zodpovednosť. Apoštoli sa ale mohli oprieť o Kristovo poverenie, poslanie, ktoré je z evanjeliového úryvku cítiť.
No a do tretice skúsenosť bázne zo stretnutia s Kristom sa nepriamo spomína aj v druhom čítaní. Apoštol Pavol sa odvoláva tiež na svoju mystickú skúsenosť s Kristom pred bránami Damašku, ktoré ho tiež ochromilo. Aj keď ho táto skúsenosť premenila, nestala sa zdrojom jeho povýšenosti, naopak, Pavol seba samého vnímal ako malého, nepatrného. Takýto význam má v latinčine aj meno Paulus, ktoré si Pavol vybral namiesto pôvodného kráľovského Šavol. Jeho ohlasovanie ale aj tak bolo účinné.
K Bohu sa môžeme prepracovať zo sveta, v ktorom žijeme, v ktorom vnímame stopy Božského, alebo náhlym stretnutím, v ktorom sa nám to „ukáže" akoby naraz. Boha môžeme vnímať cez svet okolo nás. No rovnako mnoho ľudí vo svete, vo vesmíre vnímajú len matériu, nie Ducha, ktorý to všetko presahuje. Nevedia okrem a hmoty vidieť duchovné smerovanie sveta, jeho duchovný pôvod. Duchovný ani nie tak v zmysle niečoho nehmotného, čo sa kdesi vznáša, poletuje, ale čo vyrastá z konkrétnosti človeka, sveta a vesmíru, v ktorom žijeme. To, čo svedčí o Duchu, ktorý je za celým svetom, vesmírom, ktorý nás obklopuje. Tento Duch nás vedie k tomu, aby sme sa neobmedzili len na to viditeľné, ale aby sme sa snažili smerovať k tomu, čo nás posväcuje, zdokonaľuje, zlepšuje.
Takto vnímal svet, vesmír okolo seba aj vedec a teológ Teilhard de Chardin, ktorý už v minulom storočí vedel spojiť náuku evolúcie, postupného vývinu života na zemi s kresťanskou vierou v Boha. Aj keď ho mnohí z oboch strán, zo strany vedy i zo strany cirkvi odmietali, on skromne ale neochvejne stál za svojim názorom. To, čo spoznal cez svoje výskumy, vnímal ako niečo, čo sa mu ukázalo, zjavilo cez svet, ktorý skúmal očami prírodovedca. To všetko v ňom vzbudilo úžas, bázeň pred svetom, podobnú bázni, skromnosti umelca, ktorému sa náhle odkryje podstata krásy. Skutočný majstri sa touto krásou nevystatujú, chápu ju skromne, vedomí si svojej malosti - tak ako svedkovia stretnutia s Bohom, o ktorých hovorili dnešné omšové čítania.
Snažme sa preto aj my v skromnosti hľadať a objavovať vo svojom živote boží svet, ktorý nás bude viesť bližšie k opravdivému životu a k úcte voči stvoreniu, ktoré je okolo nás. Ktorý nás bude viesť k tomu, že svoj život budeme aj my posväcovať, nachádzať v ňom vždy väčšiu duchovnosť.
arbet.viliam@orangemail.sk