To veľké sa vtedy začalo nepatrne, akoby za tmy, len niektorí zasvätení ho spoznali v šere svojho očakávania. Záležalo na tom, ako a či vôbec niečo očakávali. Vyvolený národ musel prejsť viacerými stupňami očisťovania, po ktorých zostali - ako sme počuli v prvom čítaní - len zvyšky jeho bratov, ktoré sa mali dočkať splnenia svojho prisľúbenia.
Môžeme sa tiež opýtať aký zmysel malo, že si Boh vyvolil tento malý izraelský národ, aby sa cezeň prihovoril svetu. Prečo ho nechal prejsť toľkými skúškami? Aký cieľ pritom sledoval? Zostáva to zahalené tajomstvom, no oni božie vyvolenie nemali len sami pre seba. Izraeliti si vo svojej viere aj dnes uvedomujú, že ich zvláštnosť, ich výsada nie je určená len pre nich, ale cez nich aj pre ostatných, pre ostatné národy sveta. Nešlo teda o privilégium kvôli nim. My - hoci nepatríme k tomuto vyvolenému národu - seba samých chápeme cez Ježiša Krista ako dedičov tohto vyvolenia. No ani my toto vyvolenie nemôžeme chápať len úzko súkromne - sami pre seba. Aj cez nás chce Boh obdarovať iných.
Možno tu si máme trochu spytovať svedomie, či sme príliš dlho chápali spásu len úzko súkromne, ako niečo, čo sa dotýka len nášho vnútra. Povedané tradičnou rečou - aby sme sa my sami dostali do neba. Spása je vždy aj vecou spoločenstva, vecou viery, ktorú žijeme spolu s ostatnými. Vo viere vytvárame spoločenstvo - cez svojich rodičov od okamihu krstu. Krstom vstupuje nový kresťan nielen do spoločenstva ostatných kresťanov. Má to aj druhú stranu mince - zároveň sa to spoločenstvo má otvárať pre neho, pre jeho rodičov, pre jeho rodinu. Vo viere máme prijímať nových členov, tešiť sa z nich. Toto otvorenie sa pre tých, čo prichádzajú medzi nás, nám dnes niekedy chýba. Aj to môže byť jeden z dôvodov pre to, že naše spoločenstvá nerastú.
Dnes sme čítali aj z Listu Hebrejom. Autor tohto listu sa snažil svojim krajanom vysvetliť podstatu viery v Krista, ktorá im musela pripadať ako narušenie ich vlastného náboženského sveta. Autor sa snažil vieru v Krista predstaviť ako vieru, ktorá má všetky znaky náboženstva. Podstatnými znakmi náboženstva boli najmä chrám, kňaz a obeta. V tomto novom, kresťanskom náboženstve je len jediný kňaz a tým je sám Kristus. Jeho obeta nebola krvavá obeta obetných zvierat, ale obeta vlastného života na kríži, obeta, ktorou posvätil tento svet. My ako pokrstení ho nasledujeme tým, že kráčame cez nástrahy tohto sveta, cez púšť nášho života smerom k posväteniu nášho života, sveta, v ktorom žijeme. Autor Listu Hebrejom predstavuje svet ako chrám, do ktorého Kristus vstupuje a my ho nasledujeme.
Vianoce môžeme v duchu tejto metafory rozumieť ako Ježišov vstup do chrámu tohto sveta, do dejín tohto sveta. Ježiš ruší mnohé obety starého zákona a ustanovuje niečo nové. Pozdvihuje nás na rovinu božích detí, ktoré sú odkázané na lásku svojho Otca. Neváhal prijať podobu bezbranného dieťaťa a takto vstúpiť do chrámu tohto sveta. Neváhal prijať podobu dieťaťa, ktoré je odkázané na lásku. Kristus nám prišiel povedať, že Boh je naším Otcom, ktorý nás miloval a neprestáva milovať. Túto lásku si nemusíme vykupovať nejakými svojimi obetami, táto láska nás len zaväzuje k tomu, aby sme žili primerane hodnosti božích detí.
Na začiatku adventu sme spomínali Ježišovho predchodcu Jána Krstiteľa, ktorý nás vyzýval pripraviť cestu Pánovi. Dnešná štvrtá, posledná adventná nedeľa nás chce povzbudiť k tomu, aby sme s vierou nielen pripravovali cestu Pánovi, ale aby sme ho sami na tejto ceste aj nasledovali. Amen.
arbet.viliam@orangemail.sk