Homília - 6. 12. 2009

V jednej z adventných omšových modlitieb vyjadrujeme vďaku, že znovu, aj v tomto roku môžeme prežívať radosti adventu. Advent je naozaj radostným obdobím pre tých, ktorí nevytesnili zo svojho života duchovnú rovinu. Je radosťou tých, ktorí sa vedia tešiť aj z očakávania, z nádeje. Advent je obrazom nášho kresťanského života. Na jednej strane vieme, že Kristus už prišiel - má určité miesto v našom živote, osvetľuje časť nášho života. Na druhej strane cítime, že ešte nie všetko v našom živote je vykúpené, je tu veľký priestor pre očakávanie spásy, pre nádej na to, aby sme sa úplne vzpriamili.

Aby sme si uchovali duchovnú radosť z adventu, musíme tak trochu balansovať medzi vnútorným tichom a skomercionalizovaním adventu, ktorá tú radosť možno vyjadruje až príliš nahlas, príliš v zjednodušenej forme. Nakoniec ale aj tá ošomraná komercia nám v určitej rozumnej miere pripomína jedinečnosť tohto predvianočného obdobia, aj ona naznačuje niečo z radostného očakávania.

Texty dnešných omšových čítaní naznačujú niečo z obsahu adventu, charakterizujú ho, hoci každý ten text z inej strany, z iného zorného uhla. Najvážnejší sa z nich zdá text dnešného evanjelia o Jánovi Krstiteľovi. Autor, sv. Lukáš si tu dáva záležať na tom, aby posolstvo Jána Krstiteľa, Ježišovho predchodcu, uviedol do rámca konkrétnej dejinnej situácie. Spomína vládcov, rímskeho cisára Tibéria i jeho miestodržiteľa Poncia Piláta a rovnako aj izraelského vladára Herodesa. Chcel naznačiť, že Ježiš a jeho predchodca Ján prichádzajú do konkrétnych ľudských dejín, do konkrétnej situácie tohto sveta. Nie sú postavami, ktoré by sa vznášali pomimo dejín tohto sveta, ktorí by nám spásu prinášali izolovane od toho, čo žijeme. Naopak o spáse sa dá hovoriť len vtedy, keď zoberieme vážne náš život a tento svet. Keď pred nimi nezutekáme do nejakého sna o lepšom svete. O spáse môžeme hovoriť vtedy, keď si uvedomíme aj všetko to, čo k spáse, k plnosti života chýba. Keď si uvedomíme, že k skutočnému vykúpeniu ešte máme dosť ďaleko.

V takejto situácii máme pripravovať Mesiášovi cestu. Máme si uvedomiť, že náš život je síce ohrozený, smeruje k smrti a preto máme zodpovedne rozmýšľať, čomu zasvätíme svoj život. To znamená pripraviť cestu tomu, ktorý náš život chce priviesť k väčšej plnosti, ktorú biblia nazýva spásou.

Spásu s konkrétnou životnou situáciou konfrontovali aj starozákonní proroci. Snažili sa svojich súčasníkov povzbudiť práve v ich neľahkej situácii. Nebolo ľahké hovoriť o spáse, o božom vyvolení, keď sa zdalo, že všetky okolité národy sú na tom lepšie, sú silnejšie a Izraelitov svojou mocou prevalcujú. Prorok pripomína, že vonkajšia moc sa môže veľmi rýchlo pominúť. Vtedy tí, čo boli na výslní, sa dostanú dole, a naopak poníženým sa dostane cti. Môžeme namietať, že z núdze si urobili cnosť. Keď už boli navonok porobení, aspoň v duchu hľadali spôsob, ako cítiť morálnymi víťazmi. Izraelitom nádej dávala silu prestáť poníženie, prestáť núdzu. Oni ale núdzu neprestáli len v pasivite, ale vždy znovu zdvihli hlavu a na tej lepšej prítomnosti aj pracovali, usilovali sa o ňu. Tým sú Izraeliti so svojim aktívnym očakávaním spásy so svojou nádejou proti všetkej nádeji príkladom. Príkladom toho, že vedeli vždy znovu zodvihnúť hlavu.

Ak sme spomínali, že aj advent prináša aj určitú radosť, tak k nej určite patrí aj radosť zo spoločenstva veriacich. Vieru získavame nielen sami, ona sa rodí nielen v našom vnútri, ale ju získavame aj spolu s ostatnými. Získavame ju aj v spoločenstve s druhými. Získavame ju tam, kde o viere a o nádeji sa nielen rozpráva, ale kde je to aj kryté životom. Tam môžeme napríklad očakávať božie prisľúbenie v spoločenstve s inými.

Takto to vyjadril aj apoštol Pavol v úvode listu Filipanom, z ktorého sme dnes tiež čítali. On týmto veriacim napísal tieto slová: „bratia, vždy, v každej modlitbe s radosťou prosím za vás, za všetkých. Veď od prvého dňa až doteraz máte účasť na šírení evanjelia. A verím, že ten, čo vo vás začal toto dobré dielo, ho aj dokončí do dňa Ježiša Krista." Pavol dal najavo radosť zo spoločenstva v Kristovi. A určite túto radosť cítili aj veriaci, adresáti jeho listu.

Liturgia, nedeľná bohoslužba je miesto, kde sa stretáme vo viere. Miesto, kde svoju nádej žijeme, zdieľame aj spolu s inými. Preto aj obnovená liturgia sviatostí pripomína, že sviatosti máme udeľovať v spoločenstve s ostatnými veriacimi. Že krstu, birmovaniu, ale napr. aj sviatosti pomazania nemocných nemá chýbať rozmer spoločenstva veriacich. Krstom nielen pristupuje nový člen do spoločenstva, ale spoločenstvo samo sa otvára pre nových členov. Je to úloha aj pre nás, ktorí už do toho spoločenstva patríme aby sme prijali tých nových členov. Rovnako tak aj sviatosť pomazania chorých by nemala byť len súkromnou záležitosťou kňaza a jedného dvoch členov rodiny ale aj viacerých, ktorí rovnako pomáhajú pri nesení kríža choroby tomu, kto odchádza. Aby to naozaj bolo znakom viery, ktorou pomáhame človeku prejsť tou najťažšou skúškou viery.

Prosme teda aj dnes pri tejto sv. omši, aby sme boli povďační za dary ktoré sa nám dávajú na povzbudenie v našej viere, a aby sme vedeli kresťanskú radosť niesť našim životom a zdieľať ju v našich spoločenstvách.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet