Homília - 22. 11. 2009

Rok čo rok na záver nášho kresťanského roka - pred začiatkom adventu si pripomíname Krista Kráľa. Týmto sviatkom naznačujeme, že Kristus sa pre nás spája s koncom, vyvrcholením časov. Dnešným sviatkom naznačujeme niečo z našej viery v Krista a vo vyvrcholenie času. Je táto viera ale naozaj živá, presvedčivá? Nie je to len niečo, čo si rok čo rok pripomíname skôr zo zvyku, len aby sa nepovedalo? Obávam sa, že sčasti áno. Ak hovoríme, že Kristus príde na konci časov, tak to znamená, že sme Ho už odsunuli kamsi do nekonečna. Do tých obrovských časových priestorov, ktoré v nás otvorila moderná veda. Dokonca, až poza ne. Za hranicu toho obrovského časového priestoru. Jeho druhý príchod sa tak podobá stvoreniu sveta, ktoré je pre nás niečo strácajúce sa v oceáne minulosti, v absolútnej priepasti času. A tak sme sa naučili žiť aj bez Krista, jeho druhý príchod je síce niečo, čo si sem tam pripomenieme, ale už to nemá súvis s našim životom tu a teraz.

Ostatne sme sa naučili žiť naše životy vo svete ktorý je okolo nás, ktorý má svoje zákonitosti. Krista sme z tohto sveta, z času, ktorý prežívame tu a teraz radšej vylúčili. Možno sme sa trochu aj báli, či by ho tie starosti našich životov neumenšili, či by nestratil niečo zo svojho lesku, keby sme ním začali pomeriavať udalosti, radosti, ale aj krivdy tohto sveta. Radšej sme ho umiestnili kdesi nad to všetko, aby sme ho uchránili od tých našich ľudských každodenných starostí.

V tom sa naše očakávanie Krista trochu líši od očakávania Izraelitov. Oni očakávali Mesiáša -ako nám to naznačilo aj dnešné prvé čítanie z knihy Daniel. Ich očakávanie bolo späté s ich konkrétnou ťaživou situáciou, v ktorej sa nachádzali pri opakovanej strate slobody a útokoch na ich náboženskú a národnú slobodu. Nebolo ľahké vytrvať pri tradícii a snažiť sa ju rozvíjať smerom do budúcnosti. Niekedy aj my kresťania dnešnej doby akoby sme boli v podobnej situácii. Ani my sa už nevieme celkom s dôverou pozerať do budúcnosti. No my sme už očakávanie Krista presunuli kamsi až za horizont večnosti.

Naša viera dnes stojí zoči voči veľkým problémom, ktoré nám spôsobil moderný svet - najmä storočie vedy a techniky. Mnohí naši súčasníci v praxi uznávajú svet, ktorý napreduje stále dopredu, a mnohé z našich bývalých tradícií už moderný svet stihol zrúcať. Možno v takej obave o to najposvätnejšie, čo máme, sme sa rozhodli to chrániť kdesi tam, kam víchor zmien nemôže dosiahnuť - vo večnosti. V nebi. No zároveň tým aj riskujeme, že Krista zabudneme v našej súčasnosti, v našej svetskosti. Že ho stratíme pre zápasy tohto sveta a vyčleníme ho do „problémov" budúceho veku.

Otázka ako Kristus pôsobí tu a teraz - v našom konkrétno svete nikdy nebola jednoduchá. Pretože Kristus je pre nás kráľom, no zároveň jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Nie je to len nejaká finta rozumu, aby sme sa mohli brániť pred výčitkami neveriacich?

Kristus stál a stojí oboma nohami pevne na tejto zemi. No zároveň sa pozerá aj trochu ďalej, neostáva viazaný len na to, čo nás spútava na tomto svete. Jeho kráľovstvo nie je celkom z tohto sveta, lebo keby bolo, potom by jeho hranice museli byť presne vymedzené. A vieme že nie sú. Ako ale môže jeho kráľovstvo nemať presne vymedzené hranice? Ako môže jeho kráľovstvo nebyť presne vymedzené voči času? Prečo jeho príchod nie je presne časovo ohraničený?

Niečo z týchto otázok nám vysvetľuje aj dnešné evanjelium. Ak by Kristovo kráľovstvo bolo presne vymedzené, ak by bolo definované hranicami a časom, potom by to bolo len vonkajšie kráľovstvo. Bola by to len vonkajšia moc, akých je na tomto svete dosť. Kristus ale hovorí, že toto kráľovstvo nastupuje cez pravdu, cez lásku, cez hodnoty, ktorých sa nevieme zmocniť, pred ktorými musíme sa skôr v pokore skloniť. Môžeme ich prijať do svojho života ako dar. Ak to dokážeme, potom môžu vstúpiť do nášho života prekvapivo rýchlo. Potom je kráľovstvo božie naozaj akoby na dosah ruky. Potom je jeho začiatok prekvapivo rýchly. Tak, ako to hovorí pri návrate učeníkov, ktorým sa zrazu začali poddávať aj zlí duchovia - „videl som padať satana z neba ako blesk." Teda tam, kde vieme Krista aj s jeho odkazom prijať do svojho života, tam môže byť začiatok božieho kráľovstva prekvapivo rýchly.

Toto kráľovstvo sa ale nedá dosiahnuť násilím, do neho sa vchádza skôr pokorne. Ak si to uvedomíme, potom ono začne prenikať naše životy, začne byť v nás, jeho hranice sa budú posúvať bez toho, aby sme ich potrebovali nejako nanovo vykolíkovať, vyznačiť.

Prosme Krista, nášho Kráľa, aby sme sa ho nebáli vpustiť do svojho života, a zároveň aby sme bolk verní aj dobe, času, svetu, v ktorom žijeme: Tak, aby On cez nás účinkoval v tomto čase, v tomto svete. Aby bol naozaj našim kráľom tu a teraz, nie nejakým večným kráľom čakateľom, ktorého sme odsunuli až za hranice dejín nášho času. Vtedy budú môcť aj iní niečo z neho cítiť vo svojom živote. Amen.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet