Homília - 18. 10. 2009

V živote sa niekedy stáva, že sa naše túžby minú s realitou, ktorú žijeme, alebo veci jednoducho „vypália" inak, ako by sme si to predstavovali. Nebýva to ľahká situácia, Ako sa máme s niečím takým vyrovnať? Ak nás nevie naplniť náš konkrétny život tu a teraz? Mnoho ľudí sa vtedy uprie na budúcnosť a tak zabudne na prítomnosť. Prítomnosť odsúva od seba akoby károu svojich nových očakávaní, ktoré niekedy môžu byť aj nereálne a ani sa nemusia celkom splniť. Taký človek namiesto toho, aby žil v prítomnosti je neustále s niečím nespokojný, stále nad niečím šomre.

Ťažko je to posudzovať a nemôžeme to ani odsudzovať, pretože nevieme, ako by sme sa zachovali na ich mieste. Avšak niečo tu nie je v poriadku. Človek nemôže ustrnúť v nejakom neuskutočniteľnom projekte budúcnosti, ktorý si vyprojektoval v minulosti a ktorý tak nechtiac odsúva do nekonečna jeho radosť z toho čo je tu tu a teraz. Zabúdať na to, čo nám život ponúka, čo máme na dosah ruky. Na ľudí, ktorí stoja pri nás, neďaleko nás, ktorí možno čakajú na naše slovo.

Túto situáciu tak trochu liečia dnešné omšové čítania. Možno trochu príznačne práve teraz, keď sa zamýšľame pod vplyvom jesene nad svojim životom, keď sme niekedy už aj unavení zo svojich životných očakávaní. (Ale nakoniec aj to čakanie je lepšie ako vnímať život len ako neustály kolobeh. Možno nás tie dnešné čítania chcú povzbudiť, aby sme v živote nezrezignovali. Aby sme sa nedali odradiť bolesťou, utrpením, sklamaním, aby sme pod vplyvom toho negatívneho nezačali vnímať život len ako kolobeh, v ktorom sa ako hračka prírody vezieme.)

Prostriedky ktoré cirkev na tento účel použila - dnešné čítania - sú zaujímavé. Oplatí sa na tieto dnešné čítania pozrieť sa trochu pod týmto zorným uhlom. Prvé čítanie hovorí o utrpení ale v súvise s nádejou. „Pán dovolil zdrviť svojho Služobníka utrpením, keď dá svoj život ako zmiernu obetu, uvidí svoje potomstvo, bude dlho žiť a splní sa skrze neho Pánova vôľa. Po útrapách svojej duše uvidí svetlo a nasýti sa poznaním."

Vidno tu nádej práve v prijatí kríža, alebo inak povedané v prijatí a obetovaní toho konkrétneho, toho čo nás niekedy gniavi, niekedy až bolí. Možno ide o to prijať to nielen ako obetu, ale ako stotožnenie sa so životom tu a teraz. Môže nás to otvoriť pre skutočný pohľad smerom hore, a pre skutočnú novú budúcnosť, ktorá sa nám začne otvárať z prítomnosti. Ona potom môže byť iná, ako bol ten pôvodný neuskutočnený projekt. Ale niekedy nás práve to prijatie niečoho, čo je akoby obetou otvorí pre skutočnú budúcnosť a otvorí aj pre druhých ľudí okolo nás.

Negatívnym príkladom, ktorý nám zanechalo dnešné evanjelium sú dvaja z apoštolov, tzv. Zebedejovi synovia. Aj z ich konania cítiť nespokojnosť s vlastným životom. To, čo prežívali s Kristom asi pre nich nebolo naplnením ich života. Asi celkom nepochopili o čo Kristovi ide. Namiesto prítomnosti božieho kráľovstva tu a teraz poškuľovali po budúcnosti večného božieho kráľovstva. A hoci to bola budúcnosť o ktorej Kristus sám často rozprával, túto ich žiadosť Kristus nepochválil. Asi aj preto, že spása začína už tu a teraz. Kto to pochopí, ten má natoľko usporiadaný život, že nemusí sa upínať na to, aké miesto zaujme v nebeskom kráľovstve. Pretože to božie kráľovstvo mu premieňa životu už tu a teraz.

Možno aj my sme v cirkvi dlho chápali náš život na tomto svete len ako predohru niečoho dôležitejšieho. Zabudli sme na to, že spása, ktorú nám Kristus prináša je už tu. Ona nie je len niečo čo sa neustále odsúva do budúcnosti, ako to naše domnelé naplnenie života, ktoré potom odtláča od nás ako kára aj prítomnosť, ktorá je na dosah ruky. Spása je nie budúcnosť, ktorá by nás oberala o prítomnosť. Naopak, budúcnosť vychádza z prítomnosti. To sa nakoniec ukáže aj tým, že sa otvoríme pre tých, ktorí sú okolo nás. Ktorí chcú nás a našu pomoc.

Túto Kristovu myšlienku pekne vysvetľuje aj filozof Levinas, ktorý hovorí: Možno práve vtedy, keď si chceme nájsť čas pre seba, vpadne do nášho života tvár niekoho iného a oberie nás o náš úmysel venovať sa sebe, oberie nás o „náš čas". Až vtedy, keď v tom druhom sa naučíme spoznávať sami seba, až keď v tom „odcudzení" v ktorom nás ten druhý trochu „oberie" o nás samých sa udeje od-cudzenie toho druhého pre nás a vtedy nájdeme aj seba a svoj vlastný, nájdeme svoj najvlastnejší čas. (nájdeme prítomnosť) „Lebo ani syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.

Snažme sa aj my v tom nájsť inšpiráciu pre seba zoči voči „plánom" a „realitám" našich životov.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet