Homília - 4. 10. 2009

Dnešná slávnosť je pre nás príležitosťou poďakovať sa za dary prírody. Vedie nás k zamysleniu nad našim vzťahom k prírode, ktorá nás obklopuje. Oproti ľuďom žijúcim v meste máme šťastie, že k prírode máme fyzicky bližšie. Môžeme bezprostredne vnímať kolobeh striedania jednotlivých ročných období. Je to spojené s kolobehom prác, ktoré v jednotlivých ročných obdobiach vykonávame v našich záhradách a na poliach. Od jari do jesene sa tak zjednocujeme so životom, ktorý určoval život desiatok generácií našich predkov.

A predsa my moderní ľudia sa na toto už pozeráme trochu z odstupu. Väčšina z vás pracuje v meste, iné rytmy určujú náš život. Mnohí už rok nerátajú od jari do jesene -do sviatku všetkých svätých, ako kedysi roľníci, ale skôr od jedného leta, od jednej dovolenky, k druhým. Rok sa pre mnohých prekrýva so školským rokom, v ktorom sme ešte len na začiatku nového cyklu. Napriek tomu ale chceme dnes poďakovať za dary prírody, za úrodu uplynulého roka a učiť sa tieto dary chápať aj duchovne.

Piata kniha Mojžišova - Deuteronomium, po slovensky Druhozákon, z ktorej sme dnes čítali - je rozumovým obzretím sa za začiatkom dejín vyvoleného národa. Je snahou pochopiť zmysel jednotlivých udalosti týchto dejín. Izraeliti uvažovali nad tým, aký zmysel malo namáhavo hľadať jedného Boha, ktorý sa k nim prihováral svojou zmluvou, zákonom, ktorý bolo treba namáhavo zachovávať. Boh ich síce vyviedol z otroctva v Egypte na slobodu. Cesta za slobodou ale viedla od plných hrncov v Egypte k skromnosti, až nedostatku púšte. A predsa ani na púšti im nechýbalo to, čo potrebovali k svojmu bezprostrednému prežitiu. Aj na púšti sa o nich Boh postaral, nedal im zahynúť ani hladom ani smädom. Putovanie s Bohom ich nakoniec doviedlo do zeme, ktorú Boh kedysi prisľúbil už ich predkom za dedičstvo. Hoci to bola úrodná a krásna zem, Boh ich viedol k tomu, že ani tu nemajú hľadať svoj definitívny domov. Že ani blahobyt a pohodlie nie sú definitívnym cieľom. Miesto, krajina v živote vyvoleného národa nebudú hrať rozhodujúcu úlohu. Ich hodnoty budú zakorenené ešte hlbšie, nebudú viazané miestom. Boh ich chce viesť ešte ďalej. Aby sa tam mohli dostať, nesmeli ustrnúť v materiálnej spokojnosti ani vo vonkajšom blahobyte.

K určitému odstupu od toho materiálneho má viesť aj vedomie skromnosti a vďačnosti za dary, ktoré dostávame. Dary, ktoré prijímame nie sú podľa biblického chápania len zásluhou našej usilovnosti. Aj keď spravíme všetko, čo sme mali urobiť - a v tom máme byť usilovní - máme vedieť, že neužitoční sluhovia sme. Takto to povedal o pár storočí neskôr Kristus. A tieto slová sme aj my prevzali. Spolu s evanjeliovým ponaučením, že sa máme chrániť lakomstva, pretože náš život v tej hlbšej rovine nezávisí od toho, čo máme. Skôr sa máme usilovať byť bohatí na inej úrovni, na úrovni ducha.

My sa už odlišujeme od starozákonných Izraelitov i od súčasníkov Ježiša tým, že k takémuto vnímaniu sveta okolo nás - ako sveta darovaného Bohom - už nepristupujeme tak bezprostredne ako oni. Oni vnímali Boha za všetkými javmi v prírode. My už na mnohé v prírode máme rozumové vysvetlenie. Aj iné skutočnosti života posudzujeme cez schopnosť nášho myslenia, viac si uvedomujeme svoju zodpovednosť za svet okolo nás. A predsa ten odstup od materiálneho sveta, aj vďačnosť za dary, ktoré dostávame, sú aj dnes potrebné. No už sa k nim nedostaneme bezprostredne ako ľudia kedysi, ale cez určitú rozumovú úvahu. Ona by nás mala viesť k duchovnému postoju voči prírode, voči svetu okolo nás, k úcte k životu, ako to kedysi pekne vyjadril veľký lekár chudobných, humanista a mysliteľ Albert Schweitzer.

Možno si poviete, to je pekné, ale nás niekedy príliš ťažia starosti o živobytie. Áno, naozaj je to aj o tom, nakoľko má kto určitú slobodu od toho materiálneho v zmysle dostatku. Človek môže rozvíjať svoje schopnosti vtedy, keď má určitý materiálny dostatok, alebo inak povedané blahobyt. Aj keď je to všetko relatívna kategória, a záleží niekedy aj na našej schopnosti uskromniť sa. Predsa len, mnohé je podmienené spôsobom ako žijeme, a v tom sú rozdiely. Preto asi aj slová Biblie o vďačnosti o nezávislosti od toho materiálneho sa počúvajú rozdielne na základe rozdielnych životných okolnosti.

No kresťanstvo nechce zostať stáť ani pred touto prekážkou. Ono chce byť ponukou pre každého, aj pre núdzneho, ktorý v ňom bude hľadať predovšetkým to, čo mu pomôže ochrániť ho pred jeho núdzou. Chce byť ponukou aj pre toho, ktorý už je nezávislý, aby si dal pozor pred pokušením spoľahnúť sa len na seba, či pokušením prehliadnuť spoločenstvo iných.

Ďakujme teda aj my dnes za dary, ktoré v živote dostávame a snažme sa ich využívať na dobro, aj na vzrast života aj okolo nás, teda aj na solidaritu s inými.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet