Homília - 15. 3. 2009

O štyri týždne budeme sláviť Veľkú noc a dnešné čítania nás už pripravujú na túto udalosť. Je dôležité bližšie si pripomenúť to, čo týmto sviatkom predchádzalo. Dnešný príbeh vyhnania predavačov z chrámu je akýmsi úvodom k Veľkej Noci. Aj keď časovo bezprostredne nesúvisí s Ježišovou Veľkou nocou, „očista" chrámu, ktorá sa odohrala na začiatku Ježišovej verejnej činnosti, súvisí s poslednou večerou i Ježišovým ukrižovaním.

Kristus chcel očistiť chrámový kult. Prečo? Len preto, že v chráme boli predavači a chcel, aby sa stiahli kamsi ďalej o jedno nádvorie von z chrámu? Treba si uvedomiť, že starozákonný chrámový kult súvisel s obetnými zvieratami a preto si ich ľudia museli niekde zadovážiť. Kristovi išlo skôr o niečo vnútorné, podstatné. Evanjelista nám zanecháva dôležitý časový údaj - hovorí, že sa to udialo týždeň pred Veľkou Nocou. Do jeruzalemského chrámu, ktorý bol jediný v Izraeli prichádzali už pred sviatkami nábožní Židia z celého Izraela i z cudziny. Chceli sa na sviatky náležite pripraviť a súčasťou tejto prípravy bolo duchovné a telesné očisťovanie. Archeologické výskumy naznačujú, že do očisťovacích kúpeľov sa premietala aj určitá sociálna nerovnosť. V blízkosti chrámu sa objavili luxusné kúpele priamo spojené s Herodesovým chrámom, ktoré boli vyhradené pre kňazskú triedu. Aj to mohlo byť zdrojom Ježišovho pohoršenia nad vtedajšou kňazskou vrstvou.

Vyhnanie predavačov z chrámu ale môžeme rozumieť ako symbolický úkon - podobne ako prorok Jeremiáš rozbil krčah na znak nadchádzajúceho zničenia chrámu. Aj Ježiš chcel naznačiť, že tento starý kult, znečistený vonkajškom a formalizmom, sa pominie a na jeho miesto nastúpi nový, ktorý lepšie naznačí blízkosť božieho kráľovstva. Ježiš sám chcel byť novým chrámom. Novým kultom mala byť jeho pamiatka - jedenie chleba a pitie vína na rozdiel od krvavých obetí Starého zákona. Kult je ale len vonkajším vyvrcholením nábožnosti a Ježiš konflikt s predstaviteľmi náboženského života, nespočíval ani tak v otázke kultu, ale v celkovej forme vtedajšej nábožnosti.

Potvrdzuje to aj výber dnešných omšových čítaní. Prvé hovorilo o Desatore a druhé spomínalo múdrosť ukrižovaného Krista, po ktorej apoštol Pavol bytostne túžil. (Aj keď to bola paradoxná, zvláštna múdrosť - múdrosť, ktorá sa začínala Kristovou prehrou, ukrižovaním). Desatoro bolo pre Izraelitov stelesnením božieho zákona. Ježiš si na jednej strane Zákon vysoko vážil - hovoril, že z neho neprišiel zrušiť ani jedinú čiarku, na druhej strane Zákon v istom zmysle kritizoval. Ako to vlastne bolo? Ježiš kritizoval vonkajškové, bezduché spĺňanie zákona. Hovoril, že Zákon sa dá splniť len zvnútra a to láskou k Bohu a k človeku. Apoštol Pavol, ktorý bol osobitne blízky Kristovi, mohol o vonkajškovom spĺňaní Zákona dokonca napísať, že na rozdiel od Kristovej milosti človeka zotročuje. Kristus nás v modlitbe Otčenáša učí prosiť o príchod božieho kráľovstva, išlo teda o to, aby božie kráľovstvo vstúpilo do nášho života, stalo sa súčasťou nášho života, takže božiu vôľu už potom splníme samozrejme, priamo - nielen cez vonkajšie skutky zákona.

Kristus naznačoval niečo, čo moderná doba porozumela ako určitú ovládanosť človeka zvonka - napríklad ak zákon zachováme zo strachu, alebo pre spoločenské ohľady, potom to znižuje mravnú záslužnosť nášho konania. Potom sme len ovládaní niečím zvonka - aj keď sa jedná o boží zákon. Naopak - ak nájdeme to podstatné zo seba, z nášho vnútra, (ak vstúpi božie kráľovstvo do nás), potom vonkajšie skutky z nášho svedomia vyplynú už aj samy od seba. Podobne, ako to kedysi povedal Martin Luter- „Tu stojím a nemôžem inak". Naša mravnosť by teda nemala stáť len na zachovaní predpisov zákona, ale mala by vychádzať z prijatia oživujúceho božieho Ducha, ktorého neprijímame zvonka, z vonkajších príkazov; ale zvnútra, z Ducha.

Pred nedávnom som videl diela rakúskej maliarky Marie Lassnig, ktorá sa v tomto roku dožíva 90 rokov. Jej veľké plátna sú zvláštne tým, že okrem postáv, pri ktorých sa často jedná o autoportrét, obrazom chýba akékoľvek popredie alebo pozadie. Niektoré majú pozadie celé čierne, ale najčastejšie sú postavy obklopené bielym nepomaľovaným plátnom, ktoré pôsobí na poslucháča znepokojujúco rušivo. Až keď si uvedomíme jadro posolstva jednotlivých obrazov (v poslednom období jej života je to najmä vysporiadavanie sa s chorobami a so vzťahmi), až potom nás prestáva tá biela plocha rušiť. Vtedy sa to chýbajúce pozadie dá pochopiť ako očistenie obrazu od toho zbytočného, od nánosov, a ako sama hovorí autorka, aj od vplyvu rôznych „-izmov", ktoré aj na ňu za jej dlhého života pôsobili.

Myslím si, že Ježiš nám obrazne povedané v náboženskej oblasti zanechal podobne nepomaľované biele plátno. Chcel skoncentrovať našu pozornosť na to dôležité. Očisťoval našu nábožnosť od negatívnych nánosov minulosti. V tom je jeho výzva inšpiratívna aj pre nás. Ak nájdeme nábožnosť, ktorá bude vychádzať znútra, zo svedomia, potom môžeme aj my mať účasť na Kristovej Veľkej Noci, na vnútornej obnove nášho života.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet