Homília - 8. 3. 2009

Myslitelia sa od počiatku gréckej filozofie v 6. storočí pred Kristom snažili objaviť základ sveta, všetkého, čo jestvuje. Verili, že ak nájdu základ, podarí sa im nájsť aj podstatu a cieľ všetkého. Na rozdiel od mytológie, ktorá sa týmito otázkami zaoberala niekoľko tisícročí pred nimi, filozofovia sa snažili objaviť a zdôvodniť tento spoločný základ za pomoci ľudského rozumu. Boli presvedčení, že základom všetkého musí byť stvoriteľská sila, vďaka ktorej všetko, čo vo svete je, môže jestvovať. Uvedomovali si, že aj keď sa svet a všetko v ňom vyznačuje neustálym pohybom a zmenou, sila ktorá má byť začiatkom všetkého, musí byť sama nemenná a nehybná, filozof Aristoteles označil Boha - Stvoriteľa za nehybného Hýbateľa.

Možno aj preto my kresťania - keďže na začiatku sme prijali grécke myslenie ako súčasť nášho kultúrneho dedičstva a dodnes sa k nemu hlásime - staviame na tejto stálosti, nehybnosti, nemennosti. Tieto vlastnosti prisudzujeme nielen Bohu, ale máme ambíciu, aby takáto nemenná bola aj naša náuka, naše presvedčenie. Nie je to ale celkom možné. Aj v náboženstve badáme určitý vývoj, určitú premenu. Dnešné prvé čítanie hovorilo o Abrahámovej ochote obetovať na Božiu výzvu svojho syna Izáka. Z dnešného pohľadu sú akékoľvek ľudské obety neprijateľné. Z pohľadu teológie dnes už ani nemôžeme vo všeobecnosti odobriť ideu obetného baránka, ktorá sa opiera o takéto náboženské texty. Idea obetného baránka totiž opakovane spôsobovala v dejinách snahu nájsť všeobecného vinníka ťažkostí a problémov sveta a vyvŕšiť sa, pomstiť sa na ňom. Určité zmeny sú aj v pohľade na to, čo je dobré a čo nie, čo ešte môžeme pokladať za prirodzené, za božie a čo nie. Takto sa ešte pred niekoľkými storočiami napr. pokladala za neprirodzený a možno až diabolský vynález aj taká obyčajná skutočnosť, ako sú okuliare.

Dnešné evanjelium druhej pôstnej nedele hovorí o Ježišovom premenení. Viem, že toto premenenie sa týka niečoho iného, ale páči sa mi myšlienka, že Ježiš sa premieňal, menil, že toto jeho premenenie bolo aj istým prihlásením sa k určitému vývoju. Ten vývoj bol naznačený už tým, že Boh sa stal v osobe Krista človekom. V Kristovi sa ľudská prirodzenosť pozdvihla zdola smerom hore, k Bohu. Ježišova Božia prirodzenosť sa rovnako diala zo stvorenia, ktoré sa pozdvihovalo smerom k Bohu. A tým Kristus zároveň pozdvihol našu ľudskú prirodzenosť, priblížil ju k tomu božiemu svetu.

Niektorí odborníci na Bibliu hovoria, že pri tomto premenení sa Krista na vrchu Tábor sa pravdepodobne jedná - rovnako ako pri niektorých ďalších tzv. prírodných zázrakoch (zázračné rozmnoženie chleba, rybolov a utíšenie búrky na mori) o skúsenosť poveľkonočnej cirkvi, o zjavenie sa zmŕtvychvstalého Ježiša. Sú v nich každopádne zrejmé veľkonočné motívy. Tieto zjavenia odzrkadľovali skúsenosť učeníkov s Ježišom. Ukazovali, že Kristus nasycoval (nielen fyzicky) zástupy ľudí, pretváral ich život z pocitu porazenectva (dával novú nádej) a svojou premenou približoval človeku nebo.

Dnešné evanjelium nám naznačuje, že k nebu sa nemôžeme priblížiť nejako staticky, tým, že budeme stáť na jednom mieste, ale je potrebná aj určitá námaha. Aj v otázke pravdy nestačí len postaviť sa na nejakú - čo ako pravovernú pozíciu - pravdu musíme v živote hľadať. A niekedy veľmi namáhavo. Sú situácie, v ktorých sa musíme rozhodnúť, v ktorých nestačí len odvolávať sa na autoritu. Výhoda je, že pravdu takto hľadáme dialogicky, v rozhovore sami so sebou, so svojim vnútrom, v rozhovore s inými, so situáciami života. Tento spôsob hľadania pravdy je primeranejší pokladu viery. Aj Kristus pravdu hľadal nie aby ju mohol raz navždy nemenne zadefinovať (také niečo hľadali skôr zákonníci), ale skôr s ohľadom na človeka, ktorý stál pred ním.

Ak to posunieme ešte trochu ďalej, ak sme ochotní sa v živote premieňať, hľadať pravdu cez určitý zápas, vtedy aj omyly nám môžu na tejto ceste pomôcť. Môžeme mať nádej, že k pravde dospejeme napriek počiatočnému omylu. Podobne ako syn z Ježišovho podobenstva, ktorý otcovu ponuku ísť pracovať do jeho vinice najprv odmietol, no potom sa prepracoval k zmene a išiel. Naopak syn istý sám sebou, ten, ktorý už pravdu nepotreboval hľadať, nešiel, vôľu otca podľa Krista nesplnil. Ak si budeme príliš istí svojou pravdou, potom sa už v život nemusíme namáhať, jedine presvedčiť tých druhých. Dnešný evanjeliový obraz premenenia Pána nám ale prenesene hovorí, že k pravde sa musíme prepracúvať a to tak, aby sme nezradili Boha, pravdu, človeka a nakoniec ani sami seba.

Možno nám trochu pomôže rečová analýza. Niektoré jazyky, napríklad angličtina, ani nepoznajú výraz mať pravdu, tak ako ho my používame, keď presviedčame druhého človeka. Tie jazyky dávajú lepší predpoklad pre to, aby ľudia hľadali pravdu spoločne tým, že je možné povedať I´m right aj you´are right. Aj ja som v pravde, o. k. a zároveň aj ty si v pravde. Nie preto, aby sa pravda znivelizovala, ale preto, aby sme ju hľadali v rozhovore, v rešpektovaní toho druhého. Pôstne obdobie nám umožňuje, aby sme sa snažili o ľudskú opravdivosť, ktorá je predpokladom k tomu, aby sme v modlitbe objavili aj božiu pravdu.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet