Homília - 15. 2. 2009

Pred časom pri čítaní Starého Zákona ma prekvapilo, koľko miesta sa tu venuje rôznym obradným predpisom a tiež aj styku spoločenstva s malomocnými. Celé tri kapitoly knihy Levitikus riešia ochranu pred touto chorobou. Malomocenstvo bola smrteľná choroba, ochrana pred ním spočívala v izolácii chorých. Malomocenstvo sa tak stalo určitou stigmou - znakom pre izoláciu, vytesnenie - spôsob, akým sa spoločnosť bráni pred nákazou. Keď sa niekto bojí dotknúť druhého človeka - fyzicky alebo duchovne, povieme - veď nie je malomocný, netreba sa báť dotyku. Takýto spôsob ochrany pre nákazou, pred tým, čo nás ohrozuje, prežil dodnes; len „choroby", sú iné. Čo je dnešným malomocenstvom? My kresťania sme dlho takéto ohrozenie videli v samotnom modernom svete. Cítili sme, že v ňom nastáva nielen osamostatnenie sa človeka, ale zároveň aj odpad od Boha, náboženských a mravných hodnôt. Dlho sme moderný svet odsudzovali ako určité poblúznenie, až druhým vatikánskym koncilom sme otvorili okno súčasnému svetu a začali sme tento svet posudzovať diferencovane, rozlišovať to, čo je dobré od toho, čo je nesprávne.

No vráťme sa k malomocenstvu. Tu izolácia chorých zabezpečila ohraničenie nákazy, zabránila zbytočnému šíreniu choroby, no na druhej strane neliečila. Izolácia predstavovala princíp menšieho zla. To nie je celkom v súlade s kresťanstvom. V stredoveku to boli práve veriaci, ktorí nasadzovali život v zápase s morovou nákazou. A v minulom storočí páter Damian de Vasteur sa obetoval pre malomocných na ostrove Molokai. Odkiaľ títo ľudia brali posilu? Od Krista. Videli, že on sa od chorých neodťahoval. Liečil tým, že sa dotkol človeka, najprv jeho srdca, duše. To sme videli aj v dnešnom evanjeliu. Tu by sme si mohli zobrať od Krista príklad pri našom postoji k modernému svetu. Pretože aj tu niekedy my sme tí, čo vytvárajú hranicu medzi nami a ostatnými, moralizujú. Kristus ukázal, že táto hranica nie je potrebná. Nebál sa dotknúť nikoho, ani malomocného, ani toho najväčšieho hriešnika.

Evanjeliové rozprávania predstavujú osobnú skúsenosť Kristových súčasníkov, ktorú autori rozprávania skoncentrovali do krátkeho príbehu. Bola to predovšetkým skúsenosť Kristovej liečivej moci. V Kristovi sa Boh dotkol našej ľudskosti, nášho človečenstva. Kristov dotyk predstavuje pre človeka nové svetlo, nové slnko pre dušu a pre život. Jeho svetlo lieči zvnútra. Neostáva iba pri duši, alebo pri tele človeka, Kristus napráva aj sociálne vzťahy, človeka vracia do spoločenstva s ostatnými ľuďmi. Tu je priestor pre liečivé pôsobenie kresťanstva v súčasnosti, pretože moderný svet sa vyznačuje veľkou izolovanosťou ľudí. Pri ozdravení spoločnosti nás nesmie zaujímať len izolovaná morálka, ale aj vzťahy, či sa vie človek zapojiť do spoločenstva, čo tvorí toto spoločenstvo. Mali by sme mu pomáhať žiť napriek všetkému, čo nás ohrozuje, zmobilizovať jeho tvorivé sily napriek prekážkam, chorobám, ohrozeniam, ktoré v živote vždy boli a budú.

Pre nás kresťanov aj moderný svet znamenal akúsi formu malomocenstva, pred ktorým sme sa chránili izoláciou. Až Druhý vatikánsky koncil znamenal v tomto smere prielom. Cirkev si uvedomila, že takýmto prístupom sa my sami dostávame do izolácie, strácame vplyv na súčasnú kultúru. Síce si týmto svetom „nezašpiníme ruky", no naša spravodlivosť tým - povedané biblicky - nie je väčšia ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov. Preto sme sa po koncile začali viac zaoberať svetom, spoločnosťou v ktorej žijeme začali sme lepšie rozlišovať dobré a zlé stránky dnešného života.

Dnes vďaka vede vidíme mnohé skutočnosti života jasnejšie a prebádanejšie ako kedykoľvek predtým. Ale zároveň sa nám svet rozpadol na izolované javy, v ktorých sa strácame. Už nevieme vnímať celok života, už v nevieme nachádzať jeho zmysel. Stratili sme súvislosť života. Tento spôsob novovekého chápania naznačuje aj moderné umenie. Asi ste viacerí videli niektoré z reprodukcií Picassových obrazov, na ktorých sa stretávajú rôzne uhly pohľadu, rôzne perspektívy, sú na nich zachytené reálne jednotlivé časti ľudského tela - len chaoticky usporiadané. Z hlavy vyrastá ruka, oko sa pozerá na nás z chrbátu človeka. Umelec určite vedel nakresliť človeka a svet okolo seba aj verne, no chcel ukázať, ako sa mu javí moderná doba. Doba, v ktorej vnímame časti života veľmi presne, no strácame harmonický celok života.

Čo nám v tomto smere môže ponúknuť kresťanstvo? V tomto roku predovšetkým príklad sv. Pavla apoštola. Aj v dnešnom druhom čítaní sme počuli, ako je potrebné všetko robiť na božiu slávu. Teda neoddeľovať život viery od života žitého vo svete. Pre Pavla bola viera život - „mne žiť je Kristus", pre neho bola viera neustále rozhodovanie sa pre život z Krista. Viera bola pre neho pevným základom, ktorý mu umožňoval prežiť svoje skutky vždy znovu v pevnom rozhodnutí sa pre Krista. Preto jeho slová „napodobňujte mňa, ako som ja napodobňoval Krista" nie sú vyjadrením pýchy, ale tej najhlbšej viery. Snažme sa aj my niečo z tejto viery prijať, aby sme mohli byť pre dnešný svet odrazom Kristovho svetla.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet