Homilia - 8. 2. 2009

Pred časom som sa zúčastnil nedeľnej omše ako jeden z účastníkov a v duchu som sa musel pýtať, prečo je naše ohlasovanie Boha také vzdialené od reálneho života. Prečo sa ideologicky krútime okolo duchovných skutočností, ktoré len málo súvisia s našim životom. Pripomínalo to filozofa Platóna, ktorý vo svojom známom podobenstve o jaskyni pripodobnil náš život jaskyni, v ktorej človek vníma len tiene, slnkom premietané zvonku na stenu. Keďže sa nemôžeme otočiť, vnímame len tiene skutočného života. To skutočné podľa Platóna sú myšlienky a idey. Platón rozdelil život na dva póly - reálny a myšlienkový. Tento spôsob myslenia bohužiaľ zasiahol aj kresťanstvo rozdvojením života na dobrý duchovný svet a zlý, hriešny materiálny svet, realitu. Náboženstvo často zdôrazňuje to duchovné, ideové na úkor reálneho sveta. Pritom takéto presvedčenie nemá oporu ani v Starom zákone, ani v Novom u Krista.

Naopak, všetky dnešné tri čítania stoja na strane sveta, na strane človeka a života, s ktorým sa trápime tu a teraz. Starozákonný Jób predstavuje konfrontáciu veriaceho človeka s bolesťami, chorobami a smrťou a konkrétnym životom. Pritom človeku hrozí, že stratí vieru v Boha, alebo sa mu náboženstvo stane akýmsi ópiom, sladkým únikom pred bolestnou realitou sveta. Jób zápasil o vieru stojac oboma nohami v realite sveta. Pretože si zvolil túto náročnú cestu, musel znášať posmešky z oboch strán. Od neveriacich, aj od tzv. veriacich. Obe skupiny sa ho s posmechom pýtali sa, prečo ho Boh nezachráni, prečo mu nepomôže tu a teraz. No a svoju solidaritu s človekom vyjadruje v dnešnom čítaní aj apoštol Pavol. Neváhal stať sa slabým pre tých, ktorí sú slabí. Napriek tomu, že on sám je nezávislý na všetkých, neváhal stať sa služobníkom všetkých, aby získal pre Krista a pre evanjelium viacerých. Evanjelium hlása kvôli evanjeliu samotnému, preto, aby sa šírilo a nečaká pritom nijakú odmenu.

Kristus svoju solidaritu s ľuďmi dokazoval neustále. Úryvok z dnešného evanjelia svedčí o skúsenosti súčasníkov s Ježišom. Bola to skúsenosť s Kristom, ktorý liečil životy ľudí. Ježiš pritom spájal oba póly života - duchovný s fyzickým - do jedného celku. Jeho uzdravenia sa diali ako proces, ktorý sa prehlboval v jednotlivých sférach života. Kresťanstvo pripomína, že život sa skladá z pestrofarebnej reality sveta a zároveň z toho, čo tú realitu presahuje. Nesmieme jedno uprednostňovať pred druhým, ani to navzájom oddeľovať.

Kresťanstvo nesmie stratiť prepojenie medzi realitou a tým, čo realitu presahuje. Skúsenosť kresťanstva je práve v tom zároveň. Boh je zároveň nad svetom a zároveň v ňom. Ak sa nám toto stratí, hrozí, že dnešný človek nebude mať záujem o Boha a náboženstvo si nahradí mýtom, ktorý bude zbožšťovať skutočnosti tohto sveta. Takýto mýtus môže mať rôznu podobu, netvári sa pritom nábožne, býva to mýtus peňazí, moci, vecí, národa, vzťahov, všetko to, čomu sa dnešný človek klania modernými spôsobmi poklony. Zároveň tento človek nenávidí náboženstvo práve preto, že mu pripomína obraz Boha, ktorého sa chcel zbaviť, ktorý chcel nahradiť svojim novým mýtom a jeho svetskou liturgiou a vlastnou formou poklony. No za toto novodobé „náboženstvo" bez Boha sme zodpovední aj my kresťania, lebo sme príliš zdôrazňovali jednu stránku skutočnosti - napr. to, že Boh je nad svetom, a zabúdali sme, že Boh je zároveň aj vo svete; zdôrazňovali sme, že človek má dušu a zabúdali sme na telo, na matériu nášho života. Nedá mi nespomenúť jedného profesora teológie, ktorý v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Boh pravdepodobne zmýšľa oveľa materialistickejšie, ako my kresťania.

Dnešné evanjelium pripomína, že Ježiš liečil nielen naše choroby, ale aj náš postoj k životu, naše obavy a zakorenené strachy. (Spomeňme si len napr. na rozprávanie o utíšení búrky na mori.) Kresťanstvo v novoveku riešilo svoj vzťah so svetom, okrem iného rozpor s modernou vedou. Stelesnením tohto protirečenia bola otázka vzťahu evolúcie a stvorenia. Dnes už aj vedci pripomínajú, že ani evolúcia sa nevyvíjala priamočiaro, životu paradoxne napomohli aj katastrofy, ktoré sa udiali vo vesmíre a vo svete. Keď v prírode príliš dlho trvá rovnovážny, pohodový stav, môže to obmedziť ďalšie napredovanie.

My kresťania dnes žijeme svoj život v slobode a zodpovednosti - za život svoj i ten ostatný. Náš život je tiež cesta, proces, vývoj. Boha, to duchovné na tejto ceste nechceme stratiť, no rovnako nám záleží na podobe života tu a teraz. V tom nám niekedy pomáhajú aj prekážky. Tam, kde život prestáva byť život dejom, hrozí, že stratíme zaujatie životom a začneme sa len tak viezť. Rakúsky pesničkár a kabaretista Willy Resetarits v jednom rozhovore povedal, že „dopredu môžeš ísť len vtedy, keď cítiš za svojim chrbtom priepasť". Takouto cestou nás chce viesť aj kresťanstvo a nemyslím si, že je len lacnou útechou, ópium pre tých, ktorí v živote musia znášať bolesti a trápenia. Naopak je to cesta k tomu, aby sme si uchovali zmysel pre realitu, aj keď je niekedy bolestná, aj pre to, čo tú realitu presahuje.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet