Homília - 15. 6. 2008

Dnešné omšové texty hovoria o vzťahu medzi človekom a posvätnom -Bohom. Tento vzťah zo svojej povahy nemôže byť vzťahom rovného s rovným, ale Boh nám napriek tomu rovnosť do istej miery ponúka. Chce, aby sme ľudsky rástli, rozvíjali sa, a k tomu potrebujeme rozmer posvätna. Tento rozmer nás v živote vedie k premýšľaniu o veciach zvnútra, zabraňuje nám ustrnúť na ich povrchu. Rozmer posvätna chce byť svetlom, ktoré náš život osvetľuje a posúva dopredu.

Je samozrejmé, že v dejinách sa vzťah medzi človekom a posvätnom vyvíjal, pretváral. Dnešné prvé čítanie a evanjelium predstavujú dve rôzne formy tohto vzťahu. Pritom vzájomne si tieto formy neodporujú, skôr na seba nadväzujú. Starý zákon, prvá zmluva predstavuje vzťah výlučnosti, patrenia vyvoleného národa Bohu. Počuli sme, ako sa Izraeliti stali svätým Božím ľudom, kráľovstvom kňazov. Môžeme z toho vyčítať, že Boh si ich vyvolil, aby sa stali kňazmi pre ostatné národy sveta. Takýto vzťah s posvätnom nie je ľahký, hrozí, že ho človek prijme len navonok. Hrozilo to nielen Izraelitom, hrozí to aj nám kresťanom, ktorí tiež ich duchovný odkaz nesieme svetu. Preto Boh Izraelitov vyviedol najprv na púšť a tam im odovzdal posvätenie, vyvolenie. Akoby tým naznačil, že najprv sa na púšti, v samote majú stať sami sebou, až potom je s nimi možné počítať ďalej, až potom môžu spĺňať ďalšie úlohy. Nájsť seba samých - to je aj naša úloha, ktorú spĺňame cez životný zápas, cez tvorbu života.

Nie vždy sa nám chce ísť na púšť, nie vždy sa nám chce ísť do konfliktu s okolím. Častejšie sa uspokojíme s úlohou napodobeniny. Je nutné povedať, že dnešná doba nás vyzýva k napodobovaniu, médiá nám dávajú širokú ponuku pre imitáciu - od športovcov, hlásateľov až po supermanov. Podobný problém rieši aj umenie. Skutočný umelec hľadá v slobode to, čo chce povedať ostatným - prijímateľom jeho diela. Pritom nemyslí vopred na formu svojho diela, ale na jeho obsah. Forma nasleduje obsah. Rovnako by to malo byť v našom živote. Mali by sme hľadať obsah svojho života, to, čo chceme životom povedať, pričom forma, spôsob, akým to povieme, nie je rozhodujúci, obsah si už nájde formu.

Posun oproti prvému čítaniu z knihy Genesis predstavuje dnešné evanjelium. Ježiš si je vedomý, že Boží ľud je ubitý životom, problémami, chorobami, skepsou, sklamaním. Evanjelista hovorí, že zástupy boli zmorené a skleslé ako ovce bez pastiera, ktorý by ich priviedol k vode života. Ježišova vízia bola jasná - dať človeku pomocníkov, ktorí by ho priviedli k plnšiemu životu. Dejiny svedčia o tom, že sa mu to z väčšej časti podarilo.

Dnes sa ale zdá, akoby kresťanstvu a cirkvi dochádzali sily. Aj my si musíme klásť otázky: prečo, čo by sme mali robiť, ako by sme mali ďalej niesť Božie vyvolenie, komunikáciu s posvätnom v našom svete. Pred pár dňami sme sa s kolegom mohli rozprávať s jedným rakúskym teológom o stave a budúcnosti cirkvi a kresťanstva. Podľa neho, bohužiaľ, kresťanská kríza ešte nedosiahla svoje dno. Kresťanstvo sa bude musieť zamýšľať nielen nad novou formou, novým jazykom, ale aj nad samotnými obsahmi našej viery. Jeho predstava je cirkev - spoločenstvo, ktoré je nielen modelom nového sveta, ale sa aj samo pokúša meniť štruktúry tohto sveta. K takémuto chápaniu máme ešte dosť ďaleko. Našou starosťou je často len opakovanie katechizmových právd, nie zmena života, zmena toho, čo konáme.

Dnešné čítania nám podsúvajú otázku, nakoľko vieme byť my všetci kresťania svätým Božím ľudom, kňazmi pre ostatných ľudí tohto sveta, nakoľko vieme podchytiť dnešného človeka a pomôcť mu v jeho krízach, v jeho zápasoch. Ako povedal Druhý vatikánsky koncil, budúcnosť ľudstva, budúcnosť sveta je v rukách tých, ktorí mu budú vedieť priniesť pohnútky nádeje. Aby sme to boli aj my, za to prosme dnes.