Homília - 1. 6. 2008

Milí priatelia

Náboženstvo predstavuje okrem iného aj kontinuitu - plynulosť života. Aj keď sa v našom svete dejú veľké zmeny, tieto zmeny vždy vyplývajú z niečoho predchádzajúceho, z predchádzajúcej situácie. Naše životy vzájomne nadväzujú, aj keď z iného pohľadu sa stále menia. Aj my sme dedičmi Izraelitov, ktorí pred 3000 rokmi na púšti začali hľadať Boha inak, ako ostatné národy. Vydali sa na duchovnú púť, ktorá ich viedla k postupnej premene života. Boh ich oslovil natoľko, že začali pracovať na sebe, začali sa pred tvárou svojho Boha zdokonaľovať. Celá naša západná civilizácia je dedičom tejto duchovnej drámy, na ktorú sa vtedy oni podujali. Jej stopy nesú dokonca aj tí, ktorí sa hlásia k ateizmu, pretože celá naša civilizácia je ovplyvnená biblickým náboženstvom.

Príbeh Izraelitov je príbehom na ceste človeka za sebou samým, za naplnením života. Dnešné prvé čítanie z knihy Deuteronomium rozpráva o začiatku tejto cesty. Izraeliti cítili, že Boh sa môže pre nich stať požehnaním života. Záviselo to ale od ich ochoty odpovedať Bohu nie slovami, či prázdnymi obetami, ale životom. Záviselo to od zmluvy, ktorú sa snažili zachovať svojim životom. Izraeliti cítili, že alternatívou k vernosti Bohu je len prekliatie, alebo iným slovom smrť. Na rozdiel od našej doby tam hral ešte určitú úlohu aj strach, strach pred silným Bohom, no človek si uvedomoval už aj sám seba, svoju vlastnú schopnosť ovplyvniť svoju budúcnosť.

Ježiš Kristus nás na tejto ceste povzbudil ešte viac. Vyzval nás, aby sme sa stali sami sebou. Nepotreboval strach pred Bohom, naopak on nás toho strachu zbavoval. Učil nás volať Boha Otcom. Ponúkal nám slobodu a viedol nás k tomu, aby sme Boha a život milovali na úrovni slobody. Čo zostalo, bola potreba života, ktorý sa premieňa v čin, v skutok, v konanie. Boha nestačí oslovovať Pane, pane, ale je potrebné odpovedať mu skutkom. Takým skutkom, ktorý mení náš život, činom, ktorý nás posúva ďalej. Nemusia to byť skutky, ktoré nás budú viesť len k nejakým duchovným úspechom, či k výkonom. Ježiš hovorí, že nie sú rozhodujúce vonkajšie výkony, ani prorokovanie v jeho mene, či vyháňanie zlých duchov, alebo konanie zázrakov. Ide skôr o vnútornú spriaznenosť s ním, s jeho duchom, ktorý sa vyjadruje napríklad v reči na hore, či v blahoslavenstvách. To sú základy, na ktorých je možné stavať duchovný život inšpirovaný Ježišom.

Aj dnešný svet od nás žiada nie slová, ale skutky. Aj dnes sú možné dve možnosti - alebo utiecť pred svetom, alebo ho postupne pretvárať. Možno sa nám niekedy zdá, že naše skutky toho veľa nezmenia, možno si niekedy myslíme, že svet riadia skôr celkové procesy, na ktorých my nemáme účasť, no nie je to celkom tak. Aj my dnes konáme určité skutky a musíme hľadať pre tieto skutky vnútorné zdroje. Alebo sa uspokojíme len s napodobovaním väčšiny, alebo budeme hľadať také motívy našich skutkov, ktoré nás posunú dopredu. Boh sa nám dnes už nebude prihovárať v bleskoch, v búrke, či v strachu, skôr ho budeme musieť hľadať v tichu modlitby, aj keď to možno bude modlitba nemá, bez slov. Prosme, aby sme ani my nestratili prístup k životu, ktorý môže byť požehnaním pre nás i pre ľudí okolo nás.