Homilia 25. 5. 2008

Na hodinách náboženstva sme sa učili, že sviatosti sú vonkajšie znaky, ktoré nám naznačujú duchovné skutočnosti. Pod jednoduchými vonkajšími znakmi chleba a vína sa skrýva sviatosť eucharistie. Vnútorný význam týchto znakov má viacero vrstiev. Sprítomňujú nám Krista, ale to nie je to jediné. Kristus nám nezanechal eucharistiu kvôli vonkajšej úcte, on sám nemal rád vybíjanie sa vo vonkajšom kulte. Jeho odkaz v eucharistii je hlbší, obsahuje viac vnútornej symboliky.

Je to podobné ako v našom živote - je v ňom viacero rovín. Sú také, ktoré sa dajú ľahko vypovedať, pomenovať. No aj také, s vypovedaním ktorých máme problémy. Niekedy práve tie najdôležitejšie hodnoty vieme len ťažko „zaobaliť" do slov. Akoby sa nám vždy znova a znovu spomedzi slov vykĺzli a zostali kdesi v medzipriestore. Naopak, ako adresáti slov vieme, ako je pri čítaní, napr. novín, dôležité „čítať medzi riadkami" - teda uvedomovať si to, čo nie je úplne nahlas vyslovené, čo je len naznačené.

Predošlý Sv. otec Ján Pavol II prehlásil, že cirkev žije z eucharistie. Treba poznamenať, že Druhý vatikánsky koncil hovoril o dvoch hlavných modeloch cirkvi. Jedným je cirkev ako putujúci Boží ľud a druhým modelom je cirkev ako Kristovo tajomné telo. Pri oboch týchto modeloch môže hrať eucharistia dôležitú úlohu.

Kristovo tajomné mystické telo vytvárame vtedy, keď máme účasť na Kristovom tele, na Kristovom živote - keď vieme byť solidárni s Kristom svojim skutkami, keď sa vieme nechať inšpirovať Kristovou láskou. Keď vieme nezredukovať ľudský život na hodnoty, ktoré je možné merať, rátať, spočítavať. Takýmto merateľným hodnotám napríklad, okrem mnohých ďalších, vzdoruje hodnota vzťahu. Vzdoruje im aj hodnota ľudského utrpenia; keby sme zdegradovali ľudské utrpenie len na niečo náhodilé a bezcenné, zobrali by sme hodnotu aj samotnému životu. A akú hodnotu by si uchoval náš život, keby sme z neho odstránili hodnotu vzťahov?

Ako putujúci Boží ľud na našej ceste dejinami tohto sveta my kresťania potrebujeme posilu. Jedlo náboženstvo používalo oddávna ako symbol komunikácie medzi človekom a Bohom. Pokrm aj v našom živote je nielen prostriedkom utíšenia hladu, dodania energie, ale je aj kultúrnym momentom. Pre Izraelitov bolo peknou spomienkou to, ako ich Boh sýtil na púšti svojou mannou, zázračným chlebom.

Eucharistia ako posila na našej ceste dejinami sveta v sebe skrýva aj určitú povzbudzujúcu rovinu. Nutnosť posily nepredpokladá našu dokonalosť - keby sme boli dokonalí, nepotrebovali by sme posilu. Ako putujúci po cestách tohto sveta ani dokonalí byť nemusíme, znamenalo by to, že už sme v cieli. Z istého pohľadu môžeme byť sami sebou, môžeme byť chybujúci, a dokonca aj hriešni. Práve cesta spolu s Kristom nás môže pretvárať a môže nám dodať ľudskú hĺbku.

V dnešný deň sa v mnohých farnostiach koná na oslavu Ježiša Krista procesia. Táto procesia nechce upriamiť náš pohľad len na hostiu, veď skutočná prítomnosť Krista sa trochu vzpiera miestu, označeniu, či definícii. Procesia nám môže naznačiť práve to ťažko vysloviteľné - to, čo niekedy objavujeme na ceste - vtedy, keď život pochopíme ako cestu. Krista môžeme nájsť vtedy, keď svoj život pochopíme ako putovanie, ako dejiny, v ktorých sa spolu s ním angažujeme za lepšiu tvár sveta. Kráčajme spolu s Kristom nielen pri dnešnej procesii, ale aj v živote. Snažme sa vytvárať s Kristom i navzájom medzi sebou jednotu, nie numerickú, sčítaním jednotlivých členov, ale skutočnú, ktorá vzniká cez to duchovné, cez to, k čomu sa prepracúvame svojim životom.