Homilia - 11. 5. 2008

Milí priatelia.

Slávnosť Zoslania Ducha Svätého patrila kedysi k najväčším kresťanským sviatkom. Ľudia ranej cirkvi sa plní nadšenia z možnej budúcnosti otvárali svetu. Dnešný človek smeruje opačne, sťahuje sa do seba, do svojej podstaty. Súčasnú podobu cirkvi prirovnal teológ Karol Rahner stromu, ktorý na jeseň zhodil svoje lístie, a nie je celkom zrejmé, čo z neho na jar bude. Človek dnes uniká do menších, osobných projektov šťastia, ktoré si sám posväcuje.

Ale dnešná slávnosť nás práve vyzýva pýtať sa, ako „našu vec" zrozumiteľne podať svetu. Apoštoli na Turíce vedeli o Kristovi hovoriť tak jasne a zrozumiteľne, že ich posolstvo prijali ľudia bez rozdielu reči a národnosti. Dlhé stáročia kresťanské posolstvo ľudia s úctou prijímali v latinčine, ktorej väčšina z nich nerozumela. Dnes už rozmanitosť jazykov nie je problém, a predsa aj dnes potrebujeme zázrak Turíc - potrebujeme sa naučiť rozprávať o Kristovi tak, aby to oslovilo súčasných ľudí. Pred štyridsiatimi rokmi sa o to pokúsil Druhý vatikánsky koncil, no jeho úsilie na jednej strane nebolo prijaté všetkými kresťanmi rovnako otvorene, na druhej strane niektorí zástancovia toho nového stratili zmysel pre podstatu a unikli do vonkajškových reforiem.

A hovoriť zrozumiteľne o Bohu na pôde kresťanstva znamená ešte viac, ako len čo najfundovanejšie interpretovať Ježišovo posolstvo. Ak má toto posolstvo cez nás osloviť niekoho iného, musíme si ho my sami pripustiť „k telu". Dokonca sa žiada ešte viac, pokúsiť sa rešpektovať počúvajúceho - jeho osobný príbeh, to, čo má „nažité; nesnažiť sa ho vtesnať do formy, ktorej ducha sme sami prestali či ešte ani nezačali chápať.

Turíce, ktoré pokladáme za zrod cirkvi, nám tiež pripomínajú, že spása sveta prichádzajúca cez cirkev nespočíva v zničení tohto sveta, naopak nové nebesia a nová zem prichádzajú práve cez tento svet. A my sme pozvaní nevylúčiť sa zo zodpovednosti zaň, sme pozvaní neprenechať svoje miesto ľuďom, ktorým sú duchovné hodnoty cudzie. Inak sa ľahko môžeme podobať mužovi z istého príbehu. Tento muž mal silnú vieru. V to, že v prípade nebezpečia ho zachráni Boh. Raz spadol z mosta do rieky a začal sa topiť. Všimol si to okoloidúci a skočil do rieky za ním, aby ho zachránil. Muž pomoc odmietal a na záchrancu kričal: „mňa zachráni Boh". Po chvíli sa k nemu na člne priblížil niekto ďalší, kto ho chcel zachrániť, no on opäť kričal: „nie, mňa zachráni Boh". Tento muž sa nakoniec utopil. V nebi sa pýtal Boha, prečo ho nezachránil. A Boh mu povedal: „Čo si nevidel, že ja som ten človek, ktorý pre teba skočil do vody, aj ten druhý, ktorý ťa chcel naložiť do člnu?"

Milí priatelia, neprehliadnime Boha, ktorý pôsobí pre ľudí cez ľudí, vo svete cez svet. Nebuďme nesprávne pripútaní na starú tvár sveta a osvedčenú podobu cirkvi. Ako sme si pripomenuli v dnešnom druhom čítaní z listu apoštola Pavla Korinťanom, Ježiš nám chce bratsky pomáhať objavovať nové pramene pre náš život. Duch má rôzne podoby a rôzne dary, v dnešnom svete môže či musí pôsobiť aj trochu inak, ako kedysi. Ostáva rovnaká jeho podstata, ktorá ovplyvňuje ľudský život, a môže ovplyvniť aj ten náš.

arbet.viliam@orangemail.sk