Zamyslenie nad slovom - 20.11.2011

Ježišove slová zneli v židovskom prostredí. V tomto prostredí bola rozhodujúca viera. V takých podmienkach dnešné podobenstvo mohlo znieť ako rúhanie. Lebo z Ježišových rečí sa nám ukazuje, že nie viera, ale láska v konečnom dôsledku rozhodne.

Keď mi takéto a podobné myšlienky prichádzajú na um, prepadá ma strach, či sa nerúham. Veď koľko úsilia, námahy, koľko vojen bolo a čo životov to stálo v celých kresťanských dejinách len preto, že sa neprijal vážne tento Ježišov obraz o Poslednom súde. Dôsledkom bolo, že základnou otázkou sa stala otázka: Si veriaci, „správne“ veriaci? A nie otázka: Si milujúci?

Aj my dnes, keď sa s väčšou nádejou vraciame k Ježišovi a chceme čo najvážnejšie poznať človeka, nepýtame sa najskôr: Je veriaci? Podľa dnešného podobenstva o Poslednom súde (aby sme si vytvorili, čo najsprávnejší obraz o človeku) nemali by sme sa však skôr opýtať, je milujúci? Dôležitá je viera, a predsa to, čo rozhodne, bude láska. Ale ani nie ona sama, ale jej ovocie. Načo je potom viera? Aby pomohla láske. A ovocie lásky je kritériom viery. Viera sama nezachraňuje. Ona tiež potrebuje koreláciu. (Zabíjanie iných a dokonca aj seba v mene viery?! Viera môže urobiť človeka aj sebcom...) Obraz o Poslednom súde je tak aj kritériom našej viery, možnosťou zistiť, ako sme na tom my, poprípade si vieru trocha skorigovať.

Aj viera, aj láska potrebujú neustálu starostlivosť, lebo obe stoja neustále pod tlakom nášho vlastného strachu o seba. Tí druhí – smädní, hladní, vo väzení, chorí, trasúci sa zimou, tí nahí – oni sa stávajú našou šancou. U židov zachraňovala viera jednotlivca i národ. Ježišovo slovo potom v obraze o Poslednom súde znie ako rúhanie voči Bohu i národu. A právom, lebo už sa nedá spoľahnúť na svoj pôvod, na svoju príslušnosť, na svoju tradíciu, ale len na svoje skutky. Na svoje skutky, ktoré sú veľké preto, že vyrástli z lásky, tej lásky, ktorej matkou je viera.