Homília - 30.3.2025

Dnes slávime 4. pôstnu nedeľu. Čítanie zo Starého zákona prináša správu o začiatku nového života Izraelitov, ktorí sa po dlhom putovaní vrátili z Egypta do vlasti. Ukončenie ich potupy a návrat domov má istú podobnosť s rozprávaním dnešného evanjelia o stratenom synovi. Zblúdený syn sa vracia, lebo sa má kam vrátiť. Otec v Ježišovom podobenstve napokon predstavuje Boha samého, ktorý je vždy pripravený dať novú šancu aj veľkým hriešnikom. Podľa slov apoštola Pavla v druhom čítaní získavame zmierenie s Bohom vďaka Kristovi. V ňom nám Boh zjavil nový začiatok a zároveň nás povolal slúžiť zmiereniu medzi nami a Bohom i zmiereniu medzi ľuďmi navzájom.

Homília

Čo si myslíme, keď počúvame príbeh o poblúdenom synovi, jeho pracovitom bratovi a veľkorysom otcovi? Možno si potichu hovoríme: Pekné, ale málo reálne, v skutočnom živote je to inak. Lebo hriešnici sa málokedy polepšujú, dobrotu rodičov často zneužívajú, a rodičia sa ešte aj pohádajú, kedy je správne na svoje deti pritlačiť a kedy im odpustiť...

Ak chceme porozumieť Ježišovmu rozprávaniu, všimnime si úvodné vety dnešného úryvku z Lukášovho evanjelia: „Za Ježišom prichádzali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho, ale farizeji a zákonníci na Ježiša šomrali a odsudzovali ho.“ Ježiš rozpovedal tento príbeh, aby vysvetlil vlastné správanie. Hriešnikov opísal celkom reálne. Sú nevďační, premárnia majetok, ničia si život. Ak sa rozhodnú vrátiť a poprosiť o odpustenie, často len preto, lebo už nemajú za čo jesť a piť. Dalo by sa povedať, že „z núdze cnosť“. Reálne sú opísaní v príbehu aj poslušní súrodenci. Pri pohľade na veľkorysé správanie otca voči márnotratnému bratovi cítia sa zaskočení i ponížení, otcovo správanie nechápu. Nereálne je v Ježišovom príbehu opísaný len otec. Jeho správanie má skôr materinské ako otcovské črty, a aj tie by sme označili za prehnané či nerozumné. Ježiš však nerozprával o reálnom otcovi, jeho otec z príbehu je Otec nebeský, a on, Ježiš, je ten, kto chce tohto Otca v biede našej reality sprítomňovať.

Správa sa Boh nerozumne? Správna odpoveď je, že sa správa inak, ako očakávame. Správanie otca z Ježišovho rozprávania však nie je návod na to, ako máme zachádzať s darebnými deťmi alebo ako sa majú správať sociálni a zdravotní pracovníci ku svojim chovancom v nápravných a liečebných ústavoch. Nejde o návod ako náhradu za normálny výchovný a liečebný postup. Ježiš cez postavu otca rozprával o Bohu, ktorý chce dobro každého človeka, a rozprával zároveň o sebe, ako sa snaží Božie konanie uskutočňovať. Toto Božie a potom Ježišovo konanie neberme ako zľahčovanie pravidiel alebo prehliadanie prehreškov. Toto konanie berme ako základné Božie nastavenie, ktoré môžeme označiť za spásonosné, milostivé, ústretové, zachraňujúce a uzdravujúce. V tomto zmysle má to byť aj naše základné nastavenie, ktoré sa nevylučuje s vyžadovaním pravidiel a zásad v rôznych oblastiach nášho života. 

Čítal som nedávno o futbalovom trénerovi Michalovi Vičanovi. Pod jeho vedením získal Slovan Bratislava veľké úspechy na domácej i európskej scéne. Jeho zverenci podnes naňho spomínajú ako na prísneho trénera, ktorý veľa požadoval a zároveň svojich hráčov miloval a oni milovali jeho. Niekto je šikovný, je odborník, môže byť aj sám správny človek, ale ak nemá rád tých, s ktorými žije a pracuje, nefunguje to – ani v rodine, ani v práci, tobôž v osobných vzťahoch, a osobitne v duchovnej oblasti a náboženstve. Bol som pred pár dňami na jednom cintoríne v Bratislave. Pýtal som sa vrátnika, či ma pustí autom do areálu, že som farár a idem na pohreb. Ten sa ma hneď začal pýtať, či robím aj krštiny. Má dcéru, ktorá má dievčatko, a syna, ktorého chcú za krstného, ale ten nie je pokrstený. Kňazi tam, kde bývajú, sa s nimi nechcú baviť. Nechápem, aj na ten cintorín chodia rôzni kňazi každý deň. Podať ruku, nadviazať kontakt, prejaviť záujem, neponížiť, ale uctiť si človeka, to nás predsa veľa nestojí. Pravidlá môžu prísť na rad až potom, ako nadviažeme vzťah.

V evanjeliu sa prekvapujúco píše, že k Ježišovi sa približovali všetci hriešnici a počúvali ho. Ktovie, či naozaj všetci. Ale určite ich bolo veľa. Napokon, predstavme si, kto tvorí spoločnosť. Na očiach sú najmä tzv. elity. V Ježišových časoch boli tými elitami nábožní ľudia, farizeji a zákonníci. Väčšinu spoločnosti však aj vtedy tvorili obyčajní hriešnici. Ježiš, ako vieme, nedával dôraz na vonkajšie náboženské správanie, ale na srdce. Na túžbu človeka. Na túžbu byť pochopený, prijatý a niekedy aj uzdravený. A takýchto ľudí s túžbou po uzdravení nachádzal predovšetkým medzi hriešnikmi. Nemalo by nám to byť divné. Naozaj, nemýľme si Ježišovo správanie voči hriešnikom so správaním rodičov, ktorí by nechceli vidieť chyby svojich detí a ospravedlňovali by ešte aj to, že nepracujú a drogujú. Otec, matka, učitelia, tréneri, kňazi a podobne, máme mať nároky na ľudí, s ktorými žijeme či pracujeme, ale pred všetkými pravidlami a nárokmi musí byť naše základné nastavenie. To, ktoré nazývam spásonosné, ústretové, uzdravujúce.

Pápežovi Františkovi podnes neodpúšťajú jeho kritici vo vnútri cirkvi, že sa vo vojne nepostaví len za jednu stranu, že sa jasne zastáva chudobných a že je ústretový voči tým, čo nežijú podľa všetkých cirkevných noriem. Podnes mu neodpustili, že v dokumente Amoris laetitia (Radosť lásky) sa podpísal pod takéto vyjadrenia: „Naše morálne zákony nie sú kamene, ktoré máme hádzať do života osôb, čo podľa nich nežijú. Keď veríme, že všetko je čierne alebo biele, zatvárame niekedy cestu milosti a odrádzame od cestičiek posvätenia, ktoré oslavujú Boha. Kňazom pripomínam, že spovednica nie je mučiareň, ale miestom milosrdenstva Pána, a eucharistia nie je odmenou pre dokonalých, ale liekom a posilou pre slabých“ (AL, SSV Trnava, 2016, 188-190).

Čo si myslíme o Ježišovi a jeho správaní k hriešnikom? Ak sa nepokladáme za nadradené elity, ďakujeme, že miluje aj nás hriešnikov. A mení naše srdcia tak, aby sme aspoň niekedy išli v ústrety iným hriešnikom. A spoločne sa tešili z nájdenia domova a záchrany.