Dnešné evanjelium ma potešilo práve svojou aktuálnosťou. Nastoľuje otázku kritiky, jej miesta a potrebnosti pri vytváraní potrebných podmienok pre dôstojný ľudský život. Mám dojem, že v cirkvi, v cirkevných spoločenstvách, veľkú nádej do kritiky, ktorá by bola pre nás darom, nevkladáme. Zvykli sme si očakávať viac pomoc „zhora“ ako „zdola“. Viac od Ducha Svätého, ako od dobrých ľudí. A to asi preto, že si myslíme, že tieto dve možnosti sa vylučujú. Prečo máme negatívny vzťah ku kritike? Kritizovať rodičov, starostu, prezidenta, kritizovať pána farára, pána dekana, pána biskupa, pápeža?! Kritika ako pomoc, ako služba, cez kritizovaného jednotlivca či skupinu k prospechu všetkých (aj kritizovaného) – to môže byť predsa aj darom.
Ježiš pomáha pri tvorbe noriem kritiky. Hlavnou normou je najprv služba iným, nie sebe. Kritika ako služba, ktorá sa stáva darom, môže prispieť k súdržnosti rodiny, obce i štátu, aj cirkevnému spoločenstvu, ba celej cirkvi. Som presvedčený, že viacerým problémom by sme sa vyhli v rodine, spoločnosti, cirkvi i osobnom živote, keby sme mali odvahu viac dôverovať kritike. Prostredníctvom daru kritiky by sme mohli lepšie spoznávať, že Ježišova vízia života je aj dnes aktuálna, a preto aj my kresťania môžeme prispievať k tvorbe lepších podmienok pre dôstojný ľudský život tu a teraz.