Keď som rástol, nikde sa o misionároch nepísalo, nehovorilo, neboli žiadne dokumentárne filmy. A dnes na misijné stanice, vybudované po celom svete, chodia ako misionári nielen kňazi a rehoľné sestry, ale aj mladí inžinieri, lekári, zdravotné sestry... Čo je vlastne dnes, po II. vatikánskom koncile, dôvodom misijnej činnosti cirkvi? Veď (podľa koncilu) každý človek, žijúci v súlade so svojím svedomím, môže byť Bohom spasený. Dokonca aj ateista.
Bohu v jeho seba-zjavení (sebadarovaní) človeku nešlo o seba, ale o človeka. Boh v Ježišovi nezachraňoval seba, ale nás. A tak dnes už máme viac odvahy veriť, že keď robíme podobne ako on, že nehrešíme. A tak, keď k Ježišovým slovám: „Iďte do celého sveta..!“, pridáme našu radosť z poznania, našu silu i nádej, ktorú zažívame stvárňovaním života, osobného, rodinného i spoločenského – a keď si to nechceme nechať len pre seba, lebo by sme to nevydržali – tak vieme, že či chceme alebo nie, že sa musíme podeliť.
Dnes sa ale tiež zmenili hranice medzi misijným a nemisijným územím, medzi krajinami a svetadielmi. Ak v tomto zmysle je nejaká (misijná) hranica, tak je to hranica medzi človekom a človekom. A tak misijná nedeľa dnes je o tom, či chápeme a prežívame svoju podobu žitej viery ako radosť, s ktorou sa mi nedá nepodeliť. (Ale stále mi zároveň chodí po rozume, prečo je dnes viac čiernych kňazov v Európe, ako bielych kňazov v Afrike...)