Zamyslenie nad slovom - 11.9.2011

Nie je náhoda, že toto podobenstvo o veriteľovi a dlžníkoch je uvádzané v evanjeliu sv. Matúša slovami: „ S nebeským kráľovstvom je to tak, ako keď sa kráľ rozhodne...“ Teda nie hocikto, ale ten, kto má zodpovednosť a berie život vážne. Reč je tu o jednej z mnohých možností budovania Božieho kráľovstva medzi nami a v nás. Božie kráľovstvo v zmysle tvorby podmienok pre život, kde by sa dalo dôstojne žiť.

Božie kráľovstvo v Ježišovej predstave sa rodí zo stretnutí môjho a tvojho dobra, ktoré nosíme vo svojich srdciach, zo stretnutí našich skúseností, zo stretnutí našich nádejí. Ak sa to podarí, tak sa ten zázrak môže stať. Môže sa narodiť, o čom sme ani netušili, to, z čoho môžeme žiť my aj iní. Preto je veľmi dôležité odstraňovať, čo by bránilo stretnutiu človeka s človekom.

Pán (v podobenstve) je nad očakávanie veľkodušný i nad očakávanie prísny. Nejde však o vyjadrenie neočakávanej prísnosti alebo veľkodušnosti, ale o zdôraznenie, ako veľmi práve pre našu ochotu odpustiť, máme svoj život vo vlastných rukách. Ochota prijať odpustenie radikálne zmenila možnosti onoho muža z príbehu, otvorila mu celkom nové šance do budúcnosti, ale všetko, čo získal odpustením, stratil tým, že sám nevládal odpustiť. Neočakávane sa zmenil dôvod viny. Nie je tak vinný ten, čo dlhoval, ale väčšmi ten, ktorý nevedel to dobro, ktoré dostal, prijať i odovzdať ďalej, a tak z neho žiť. Pripravenosťou k odpusteniu si viac určujeme kvalitu, charakter i smer svojho života, ako sa na prvý pohľad zdá. Kresťania majú byť i svedkami tejto možnosti vo svete a pre svet. Učme sa teda odpúšťať! Veď ani chodiť sme hneď nevedeli, ani čítať, ani písať. A len ten to vie, kto sa to naučí. A ťažké veci sa nedajú naučiť ľahko.

Ako sa to dá naučiť? Keď sme rástli, tak nás rodičia po slávnosti prvého svätého prijímania učili deväťkrát na začiatku mesiaca rozmýšľať, čo som to za ten uplynulý mesiac povyvádzal.  Učili nás poprosiť ich o odpustenie, a potom poprosiť o odpustenie aj v kostole, pri spovedi. A tak naša skúsenosť dostávala oba potrebné rozmery. Aj k Bohu, aj k ľuďom. Neskôr sme sa naučili to isté urobiť aspoň pred Vianocami a Veľkou nocou, pred veľkými udalosťami nášho života – napr. pred sobášom, a tak sa nám stalo, že odpustenie dávať i prijímať je celkom normálna záležitosť – patrí k základnej výbave nášho života.

Predsa s tým máme problémy. Nie je možné odpustenie dať i prijať tam, kde sa ľudia nemajú radi, aj keď už vedia, o čom to je. Takže tam, kde nám to nejde, začnime z tejto strany. A celkom na začiatok by pomohlo začať sa troška báť o toho, komu sa nám nedarí odpustiť. Čo len s ním bude... Ak sa to niekto neučí, nech sa potom nečuduje, že to nevie... A potom nech sa ani nečuduje, keď zbadá, o čo všetko prišiel a k čomu všetkému ani neprišiel, lebo riziko, že pre niečo málo, čo chcem získať, veľa stratím, je aj dnes aktuálne.

Odpustenie dať alebo prijať – čo mi príde ťažšie?

Kde som najviac zraniteľný?