Čím dlhšie som kňazom, čím dlhšie kážem po nedeliach a sviatkoch pri bohoslužbách, tým mi to robí väčšie problémy. To som veru nečakal. Tak nejako som v kútiku duše dúfal, že to bude naopak. Dúfal som, že čím budem starší, tým mi to pôjde ľahšie. A nedá mi, nepýtať sa (aspoň sám seba), prečo to tak je.
Iste, to môže byť viacero príčin. Ale mne sa vidia dve také zásadné. Božie slovo sa nedá raz a navždy vysvetliť. A tá druhá príčina je v tom, že svet sa neustále mení, prináša nové pohľady, nové priority. A žiada si, aby sme zostali verní pôvodnému poslaniu – vždy nanovo o Božom slove premýšľať, nanovo ho prijímať. Aj preto sa bránime chápať Božie slovo ako ideológiu, teda ako konkrétne návody na riešenie našich konkrétnych problémov.
Ale dnešný text evanjelia robí na prvý pohľad dojem, že vybočuje z tohto predpokladu. Nie každé slovo, nie každú vetu zo Sv. Písma berieme rovnako vážne. A mne sa zdá, že na výzvu k zodpovednosti jedného za druhého sme až takmer zabudli. Kto z nás má chuť starať sa o druhého a vstúpiť do prípadného konfliktu? Asi to ani nevieme, ako by sme to mali robiť! Ako tých druhých naprávať; ale ani to, ako také naprávanie prijímať. A tak si povieme: Nech si každý robí, čo chce! A vtom je jadro problému.
Žiaden náš skutok, slovo, ba dokonca ani myšlienka, nie sú izolované, nezostávajú bez dopadu na okolie. Veď my, každý jeden z nás, tvoríme atmosféru, ktorú dýchame, ktorá nás utvára, formuje naše predstavy i túžby. A potom platí, akí sme my, také je i prostredie, v ktorom žijeme, a aké je prostredie, v ktorom žijeme, takí sme aj my. A keby sme aj neprispeli svojím zlom, isto tam bude chýbať naše dobro, ak by sme podľahli pokušeniu – nestarať sa. A to by bola veľká škoda.
V tomto poznaní je dnešné Ježišovo slovo veľmi vážne, dôležité a stále aktuálne. Ak nám na ňom (a sebe) záleží, tak premýšľajme, ako by sa dalo predsa len viac uskutočňovať! Ako by sa dalo napomenutie dávať i prijímať. Je to dôležitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá...