Homília - 15.1.2012

Dnes vďaka slovám apoštola Pavla z jeho Prvého listu Korinťanom máme príležitosť povedať si niečo o našom tele. O tele sa v kostole málo hovorí, a v cirkvi azda všeobecne málo, a keď predsa, tak máme dojem, že len preto, aby sa pred telesným vystríhalo a duchovné vyzdvihovalo. Telo môžeme vnímať rôznym spôsobom, napr. ako pracovný nástroj, ako miesto zdravia a choroby... Nemožno prehliadnuť, že v súčasnosti je telo vnímané predovšetkým cez jeho možnú príťažlivosť ako miesto páčenia sa až opojenia.

Ako hovorí o tele apoštol Pavol? Môže sa zdať, že tiež vystríha: „Telo nie je pre smilstvo, ale pre Pána“. Čo tým myslí? V krátkosti by sa dalo povedať, Pavol myslí to, že človek nemá telo, ale je telo. Človek žije ako telo, nie inak, to je jeho život, preto nám musí záležať na tom, aby sme sa o svoje telo dobre starali. A starať sa znamená, nedať ho zotročiť, ale dať ho Pánovi, byť prepojený s ním, žiť ako Kristus, aby aj nás Boh mohol vzkriesiť, obnoviť aj cez smrť svojou mocou.

Keď sa pozrieme bližšie na prvý Pavlov list Korinťanom (napísal ho asi na jar roku 56 po Kr.), všimneme si, že hneď od začiatku rieši v liste všeličo nepríjemné a často napomína. V 6. kap., skade je dnešný úryvok, tiež reaguje na spory v korintskej cirkvi, o ktorých sa dopočul. Spomína rôzne hriechy, aby ukázal na riešenie cez krst a vieru v Boha podľa Krista. Potom pokračuje náš text tým, aby sme svoje telá nedávali smilstvu, ale Pánovi. V gréckom origináli sa tu nachádza slovo porneia a v latinčine fornicatio. To sa dá prekladať ako niečo zahnuté, pomýlené, v latinskom slovníku je uvedený aj nevestinec, modernejšie „masážny salón“. Pavol tu zjavne reaguje na životný štýl v pohanskom Grécku, kde opíjanie sa vínom, násilie mocných voči slabým a chodenie za prostitútkami patrili k bežnému štýlu života, a potom kladie otázku: Naozaj je to radosť, užívanie si, alebo je to skôr ohlupovanie a ničenie sa? Nezabudnime, že podľa pohanských filozofov tých čias telo sa chápalo ako cudzia, prechodná vec, dôležitá bola duša, takže telo sa často bralo ako opotrebované topánky. Zahodím, budú nové... Pavol však pripomína: Telo nie je cudzia vec, telo si ty. Preto píše: „Každý iný hriech je mimo tela, ale kto smilní, hreší proti vlastnému telu“.

Môžeme si ešte dať otázku, na čo tu Pavol presnejšie myslí. Ak je telo pre Pána, myslí azda, že sa nemáme ženiť a vydávať, ale sa máme zasvätiť Pánovi? Tu treba jasne povedať, že zasvätenie sa Pánovi súvisí s krstom, vierou, oddanosťou Bohu cez Ježiša, a nie so životom osamote. Z toho apoštol vychádza. Sme zasvätení Bohu, patríme Pánovi a on nám. Patríme – na tom je dôraz. Ide o vzájomné darovanie sa. Muž, ktorý ide za prostitútkou, zahýba, krúti svoj život, ona mu nepatrí, ani on jej, len jeden využíva druhého; vykorisťujú sa navzájom. Kto je však kresťan, hľadá a pestuje vzťahy, v ktorých sa nevykorisťujeme, ale sa darujeme. „Všetko mi je dovolené, ale ja sa nedám ničím zotročiť“ (1 Kor 6,12), píše Pavol pár riadkov prv, ako napomína pred smilstvom. Nedajme sa ničím ovládať! Samozrejme to platí aj pre manželstvo, kde má ísť o darovanie, nie ovládanie. „Muž a žena sa stanú jedno telo“, citujeme Bibliu a nazdávame sa, že tu Biblia hovorí o sexe manželov. Zdá sa, že ide o mylný preklad z hebrejčiny. Nie budú jedno telo, ale budú rodina, majú nový vzťah. O tom píše Biblia na tomto mieste. Ľudia, čo sa majú radi, stanú sa rodinou, inak a silnejšie ako v pôvodnej rodine u rodičov.

Pred čím by nás dnes Pavol asi varoval? Napomenul by nás, že všade je veľa sexu? Kľúčové je apoštolovo pripomenutie: Nedajte sa ničím ovládať! Ani politikmi, ani podnikateľmi, ani démonmi, ani sexom. Ale žime v tele ako chrám Ducha Svätého. Na niečo podobné asi myslel istý taliansky kardinál počas debaty, či máme v Európe moslimským ženám dovoliť alebo zakázať ich zahaľovanie. Ako je známe, u moslimských žien toto zahaľovanie siaha od nosenia nohavíc až po nosenie akéhosi vreca, spod ktorého nič nevidno. Pán kardinál chcel v debate vyzdvihnúť kresťanský prístup, a tak zvolal: My, kresťania, sme ženy vždy odhaľovali, nie zahaľovali! Jeho poznámka vyvolala všeobecné veselie, ale, zaiste, vieme, čo chcel povedať: Odev nemôže byť prostriedkom moci nad človekom. Presne tak, ako tým prostriedkom moci nemôže byť ani nahota. Odhaľujeme moc, oslobodzujeme sa od moci nad sebou, lebo veríme, že sa nám daroval Boh a my jemu. A to je aj to najkrajšie, čo vieme o sebe, o svojom tele povedať.