Homília - 8.1.2012

Na čo všetko dnes rodičia myslia, keď sa im narodí dieťa a oni mu dávajú meno? Poznám ľudí, ktorí chcú, aby ich dieťa nieslo meno nejakého svätého človeka alebo meno po niekom váženom v rodine; po starom otcovi, starej mame... Častejší je však iný prístup. Hľadá sa meno jedinečné, netuctové, a ešte viac meno módne. Preto sa dnes medzi deťmi niektoré mená tak opakujú a iné temer úplne vymizli. Málokoho napadne, žeby svojmu dieťaťu mohol dať meno na základe nejakej udalosti súvisiacej s narodením, či dokonca, žeby dieťa mohlo dostať meno podľa poslania, životnej úlohy, ku ktorej by v dospelosti malo dorásť.

Mená, s ktorými sa stretávame v Biblii, sú mená, ktoré na rozdiel od tých súčasných boli dávané s úmyslom, aby vyjadrovali dôležitú okolnosť pri narodení a budúce životné poslanie. Dnešný sviatok krstu Pána Ježiša chce pripomenúť poslanie, ktoré mal naplniť Ježiš. Ako čítame v Matúšovom (Mt 1,21) i Lukášovom evanjeliu (Lk 1,31) dieťa dostalo meno Ježiš od Boha. V tej dobe bolo toto meno medzi židmi pomerne časté. Hebrejsky znie ako Ješua (Jošua), čo znamená to, že „Jahve zachraňuje“. Čo najprv znelo ako všeobecné želanie, sa pri Ježišovom krste spresnilo. O Ježišovi, synovi Márie a Jozefa, sa zvestuje, že tento Ježiš je naozaj nositeľom Božej záchrany (ako hlása jeho meno), a to osobitným spôsobom. Nie je až také dôležité, že Ján ho krstí, ale že Boh mu dáva svojho Ducha, že tento Ježiš bude priam dýchať Božím Duchom.

Jedným z úmyslov rozprávať príbeh o Ježišovom krste bolo porovnanie Ježiša a Jána Krstiteľa. Aj Ján má poslanie od Boha. Jeho meno znie po hebrejsky Jochanan, čo znamená, že „Jahve je milostivý“. Jánov život  bol darom Božej milosti a on ho mal naplniť ako ten, čo Mesiášovi pripravuje cestu. Podľa evanjelia Ján sám o sebe hovorí, že nie je Mesiášom, a navyše Boh sám vydáva svedectvo, že Mesiášom je Ježiš. To podľa evanjelia dosvedčuje Boží hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Mk 1,11) Pre prvých kresťanov (kresťanských židov) sa teda odporúčala úcta voči Jánovi, ale nasledovať mali Ježiša, lebo cez neho „Boh zachraňuje“. Krst, ktorý udelil Ján Ježišovi, mu nemal dodať nejakú hodnotu, ktorú by predtým Ježiš nemal. Krst Ježišov treba skôr chápať ako prekročenie prahu, cez ktorý Ježiš prešiel zo súkromia na verejnosť, a to prezentovaný samotným Bohom. Tento prah, táto medza, ktorú Ježiš prekročil, je vlastne rozdiel medzi Starým a Novým zákonom, Starou a Novou zmluvou. Ján patrí ešte do starého poriadku. Hovorí v mene Boha, ľudí chce odvrátiť od hriechu, ale zároveň sa im hrozí Božím trestom. Ježiš sa už nikomu nehrozí, veď bude krstiť, meniť ľudí takpovediac Božím dýchaním. A ten Boh, čo cez neho dýcha, je Boh dobrotivý, odpúšťajúci; oslovovať nás chce v našej slobode, chce naše vlastné rozhodnutie.

Poznáme to aj z vlastnej skúsenosti. Kričíme, pobijeme sa alebo podvádzame vtedy, keď ťaháme za kratší koniec, keď sa cítime ohrození a nemáme na to, aby sme iných presvedčili silou našich argumentov, silou osobnosti či silou svojej lásky. Ak však veríme sile argumentov a lásky, už sme kresťania, alebo sme aspoň na ceste; učíme sa dýchať s Ježišom Božieho Ducha. Toto všetko platí, samozrejme, aj pre bežnú politiku, pre život v našich rodinách a osobitne pre konanie vo vnútri cirkvi. Ťažko môžeme hlásať evanjelium argumentov a lásky, ak ho nežijeme sami pre seba. Pred II. vatikánskym koncilom množstvo kňazov a teológov malo zakázanú činnosť vlastnou cirkvou; nevedeli im ani v Ríme dokázať chybu, ale nik z predstaviteľov sa s tým ani nezdržiaval, radšej ich jednoducho zakázali. Až prišiel pápež Ján XXIII. a ten viacerých zakazovaných teológov pozval za poradcov na koncil, a odrazu sa ukázalo, že ich názory sú z Ducha Sv., a nie názory tých, čo ich predtým odsudzovali. Spomínali sme význam mena. Vieme, že pápeži si po zvolení dávajú nové meno. Prečo si pápež Angelo Giuseppe Roncalli dal meno Ján XXIII.? Jeden dôvod bol z evanjelia. Chcel pripomenúť apoštola Jána, hlásateľa Božej lásky. Druhý dôvod bol z histórie. Cirkev už raz mala pápeža s menom Ján XXIII. Bolo to v r. 1410-1415. Katolíci sa v tej dobe vadili, mali dvoch pápežov a nevedeli sa dohodnúť, ktorý je pravý. Zvolali koncil, zosadili tých dvoch a zvolili nového, tretieho, tak sa stal pápežom Ján XXIII. Nedosiahlo sa však nič, len to, že už boli traja pápeži. A tak sa koncil (kardináli, biskupi, teológovia, kniežatá) zišiel opäť. Nevidel iné riešenie, ako zosadiť všetkých troch. Pápež Ján však ušiel a robil prieky, až ho musel dať napokon cisár Žigmund zatknúť a zosadiť. Od tej doby si žiaden pápež nedal meno Ján. Keď si Roncalli dal opäť toto meno, akoby chcel zmazať nešťastnú minulosť, ale najmä sa prihlásil k presvedčeniu, že nik z kresťanov, ani pápež, si nemôže robiť, čo chce, že mienka veriacich je dôležitá, jednota kresťanstva posvätná a že pred Bohom sa napokon neráta nič, iba rozumné argumenty a láska ochotná slúžiť. Voľbou mena si určil aj poslanie.

Nám to môže pripomenúť aspoň to, aby sme tiež hľadali nielen prežitie v ďalšom roku a nejaký ten úspech, ale aj poslanie. Pokiaľ možno to skutočné – ježišovské, kresťanské.