Homília - 11.12.2011

V týždni na sviatok P. Márie som sa na kázni zmienil o kresťanskom pesimizme a optimizme. Ten pesimizmus a optimizmus sa týka nazerania na nás samých: Sme ako ľudia od prírody skazení alebo nie? Sme schopní urobiť niečo pre uzdravenie svojej hriešnej ľudskosti alebo nie? Možno nás to nikdy nenapadlo, ale katolícki kresťania sú v tejto veci optimistickejší ako kresťania protestantských cirkví. Katolíci hovoria: Áno, sme schopní, preto aj treba k vlastnej hriešnosti zaujať celkom osobný aktívny prístup. Protestanti sú v tomto väčší pesimisti. Aby sa vyhli podozreniu, že sa človek pokúsi lacno oklamať Boha nejakými rituálmi (však sa vyspovedám!), dali dôraz na Božiu milosť, nie na ľudskú slobodu. Ak sa to však chápe jednostranne a poprieme možnosť vlastného konania, zostaneme napokon len pri povzdychnutí, že všetko je v Božích rukách. Ako to  dopadneme, keď sa v týchto veciach preháňa? Katolíci, čo idú do extrému, žijú v strachu zo svojich hriechov a stále dokola sa spovedajú. Protestanti, čo idú do extrému, tiež žijú v strachu a často zostávajú neistí i osamelí. 

Pozrime sa, čo z viery v Boha vďaka jeho zjaveniu v Ježišovi Kristovi vyvodil apoštol Pavol. Svoj odkaz zhrnul v závere 1. listu Solúnčanom. To boli tí kresťania, s ktorými si rozumel a dôveroval im, hoci medzi nimi r. 50 v 1. st. n. l. pôsobil veľmi krátko. Ich uverenie v Boha cez Ježiša vnímal ako prejav Božej milosti. On, Pavol, by si nikdy nenamýšľal, že obrátenie niekoho z hriechov a nevery je jeho zásluha. Na rozdiel od novovekých kresťanských protestantov však neprešiel do druhého extrému. Ak je rozhodujúci Boh, to ešte neznamená, že ľudia nemôžu nič, len veriť. Preto Pavol kresťanom napísal niekoľko dobrých rád. Po prvé píše: Stále sa radujte! Po druhé: Bez prestania sa modlite! Po tretie: Za všetko ďakujte! Po štvrté: Ducha neuhášajte a nepohŕdajte proroctvami! Po piate: Všetko skúmajte a držte sa dobrého. A po šieste: Chráňte sa každého zla. Celkom na záver to zhŕňa, keď píše: Sám Boh pokoja nech vás posvätí.

Áno, aj Pavol vie, že všetko je Božia milosť a že Boha (i seba) nemožno oklamať chodením na spovede a omše, ak mu nedôverujem a nie som mu vďačný. Ale zdôrazňuje aj to, že toto poznanie, že Boh nás oslovil a zachránil cez zjavenie svojej lásky v Ježišovi, sa žije a uskutočňuje v spoločenstve veriacich, ktorí sa radujú, modlia a ďakujú, potom prorocky – teda múdro a kriticky skúmajú svet – a samozrejme, bojujú s tým, čo je zlé. Toto prežívanie viery a všetkého, čo nám je sväté, v spoločenstve veriacich, je žitie viery v cirkvi. Zaiste, ustavične treba pripomínať – v cirkvi ako ceste k Božiemu kráľovstvu, nie v cirkvi, ako v nejakom dozornom a kontrolnom úrade. Ak je cirkev cestou k Bohu, sú moji blížni tiež cestou k Bohu, a tiež (ako píše apoštol) je tou cestou aj naša radosť, modlitba, vďačnosť, kritika a zápas so zlým. Naša, teda spoločná. Iste, berme to tak, že aj tí blížni, to „spolu“ v cirkvi nemôže byť čosi nanútené, ale je to vec slobodného výberu a tvorby. Idem na spoveď ku kňazovi, ktorému aj ľudsky dôverujem, rozprávam sa s veriacimi ľuďmi o vážnych veciach, s ktorými si rozumiem, otváram sa tiež pochopeniu ľudí, ktorých inak aj kritizujem... Nežijem svoju vieru sám, ale vo vzájomnom dialógu a svedectve lásky. To je základ katolíckeho chápania cirkvi.

Objavujme teda rôznorodé možnosti tohto dialógu a svedectva – od účasti na sv. omši, cez rozhovor o sebe a viere, o nezdaroch i radostiach, s kňazmi, priateľmi a priateľkami, až po obohacujúce vzťahy súkromné a spoločenské. A Boh pokoja nech je pri tom s nami všetkými!