Homília - 13.11.2011

Z času na čas príde niekto na verejnosť s informáciou, že v blízkom čase nastane koniec sveta. Kým v minulosti sa o takéto správy starali najmä jehovisti a podobné polokresťanské skupiny, dnešné médiá si takéto správy vyťahujú zo starých mayských kalendárov. Isté je, že dávni Mayovia sa v počítaní vesmírnych javov vyznali a že jehovisti zasa uchovali (aj keď divným spôsobom) pôvodné kresťanské presvedčenie, že k podstate kresťanskej viery patrí očakávanie príchodu súdneho dňa nad svetom čiže dňa víťazstva Božieho kráľovstva. Nedá sa povedať, žeby sme sa o tieto veci vôbec nezaujímali, ale zaiste na nás nemajú veľký vplyv.

Ako si možno všimnúť, v 1. liste apoštola Pavla Solúnčanom patrila táto téma k dôležitým otázkam. Solúnski kresťania to, čo sa neskôr nazvalo deň súdu Božieho alebo jednoducho koniec sveta, nazývali „deň Pánov“. Že ten deň príde – tomu verili celkom isto, niektorí však chceli vedieť aj presný dátum. Pavol sa vyhol odpovedi na túto otázku a pripomenul potrebu trvalej pripravenosti na deň Pánov, pričom poukázal na rozdiel v kresťanskom a pohanskom prístupe k životu – kresťania sú bdelí a triezvi, pohania však len tápajú, ako človek vo tme.

Minulú nedeľu dotkol som sa tejto témy, keď som pripomenul, že sa nám to v kresťanstve dosť posunulo, keď nám už nejde o Božie kráľovstvo (ako Ježišovi), ale len o spásu duše. Mám pritom obavy, že bežný človek nerozumie, ani čo je Božie kráľovstvo, ani čo je spása duše. Uvedomujeme si však, že náboženstvo nevieme prežiť ako mocnú silu, čo hýbe svetom (ešte tak negatívne!?), ale chápeme ho zväčša ako privátnu vec. Kresťania totiž asi od konca staroveku začali stotožňovať „deň Pána“ s dňom svojej smrti a príchod Božieho kráľovstva s dňom tzv. posledného súdu. Vo Vyznaní viery sa zachovala veta: príde súdiť živých i mŕtvych, ale keďže nevedno kedy, veľmi nás to nezaujíma. Pôvodné kresťanstvo však deň Pána nechápalo ako niečo, čo sa týka len duše, súkromného osudu človeka, ale chápalo to ako zavŕšenie našej spolupráce s Kristom na budovaní Božieho kráľovstva. Zaiste, deje sa to v nás, ale musí sa diať aj vo svete. V zásade pritom ide o spoluprácu na diele Ježiša Krista, ktoré on začal ohlásením príchodu Božieho kráľovstva ako Nazaretský, a teraz v tomto diele pokračuje s nami ako u Boha oslávený Kristus a Pán, až kým sa jeho dielo neprejaví naplno, teda kým nenastane „deň Pánov“.

Odkedy sa naša viera „sprivatizovala“ (ako som to pomenoval pred týždňom), začali sme aj dobré skutky chápať ako zásluhy, ktoré si treba zbierať pre nebo (na Boží súd ako argumenty) a prestali sme ich chápať ako skutky, ktorými sa premieňa svet a buduje Božie kráľovstvo už tu a teraz. Začali sme si ako kresťania zvykať na svet, že je „aký je“, že sa nezmení, že sa mu treba prispôsobiť. Len radikálne skupiny sa občas pokúsili o akúsi revolúciu (albigénci, husiti, na začiatku františkáni, neskôr niektoré protestantské spoločenstvá a pod.). Iste, títo radikáli zdajú sa nám naivní, niektorí nepijú alkohol, iní by nevzali zbraň do ruky, ďalší neodporúčajú manželstvo a pod. Nedá sa však zdravá kresťanská radikálnosť predstaviť aj nenaivne, celkom normálne a zdravo, vo vernosti našim starostiam a radostiam, ktoré máme vo svete? Potrebná kresťanská radikálnosť nemá byť predsa v čudáctve, ale v kvalite životného štýlu, ktorý bude príťažlivý a mocný zároveň. Ostatné k tejto téme si ponechám na budúcu nedeľu, ktorá sa príznačne nazýva nedeľou Krista Kráľa, lebo nám nadnes poslali aj list pána arcibiskupa k sviatku sv. Martina, patróna Bratislavy a celého arcibiskupstva. Napokon to, o čo sa pokúšal sv. Martin, veľmi úzko súvisí s témou príchodu Božieho kráľovstvo. Martin, ktorý žil v r. 316-397, patril ešte ku kresťanom, ktorí si uvedomovali, že v našej viere nejde len o záchranu našej duše, ale o Božie kráľovstvo vo svete.

Pán arcibiskup píše: V konečnom dôsledku pred Bohom nie je dôležité, koľko talentov kto dostal, ale čo s nimi urobil. Podľa sv. Jána Chryzostoma talentami sú schopnosti každého z nás, čo sa týka schopnosti pomáhať: „Nič nie je Bohu také drahé ako život obetovaný pre dobro iných v spoločenstve. Kvôli tomu nám Boh dal slová, ruky, nohy, silu tela, myseľ, inteligenciu, aby sme to všetko použili na našu spásu a na úžitok blížneho.“ Každý rok slávime sviatok patróna Bratislavskej arcidiecézy, svätého Martina. Keď prijal krst, zriekol sa vojenského života, neskôr žil v dnešnom Francúzsku, kde ho zvolili za biskupa v Tours. Bol príkladom dobrého pastiera, zakladal kláštory, vychovával kňazov, hlásal evanjelium chudobným. Martin veril úplne v Božiu pomoc, ale sám konal to, k čomu dostal čas a schopnosti. Robil to, čo bolo v ľudských silách, aby zmiernil bolesť a utrpenie ľudí. Preto vás, milí bratia a sestry, pozývam, aby sme podľa príkladu sv. Martina prejavili aj v tomto roku našu spoluúčasť s chorými. Chceme to urobiť aj našou tohoročnou svätomartinskou zbierkou milodarov Bratislavskej arcidiecézy na zakúpenie lekárskeho prístroja pre Detskú fakultnú nemocnicu v Bratislave. Nie je v našich ľudských silách odstrániť všetko utrpenie, ale Boh nám dáva dar času a schopnosti k zmierneniu utrpenia chorých. Buďme teda ľuďmi, ktorí konajú dobro, majú otvorené srdce a žijú v úcte voči Bohu. Všetkých vás pozdravujem a žehnám: S. Zvolenský, bratislavský arcibiskup.