Homília - 25.9.2011

Hovorieva sa, že sme takí, akých máme priateľov. A tiež sa vraví: Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si. Dnes by sme to mohli rozšíriť: Ukáž mi, čo pozeráš na internete, a ja ti poviem, kto si. Ktovie, akoby taký výskum dopadol; možno by sme sa pochválili, možno zahanbili. Ja by som tento výskum rozšíril ešte na jednu otázku: Povedz mi, akého Boha veríš, a ja ti poviem, kto si.

Od Ježiša (a z výkladu apoštola Pavla) sme sa už asi naučili, že Boh je Otec, že Boh je Matka, že on predchádza nás, našu možnú (častejšie však „nemožnú“) lásku svojou láskou a že Ježiš Kristus je stelesnením tejto Božej lásky, a to nielen svojou činnosťou, ale najmä potiahnutím svojho života až do lásky napriek smrti. Dnes sa z Listu apoštola Pavla Filipanom dozvedáme ešte niečo: Aby toto všetko nebola len „svätá reč“, aby sa toto všetko nejako týkalo aj nás, potrebné je zmýšľať ako Ježiš. A tu Pavol píše zvláštne v druhej kapitole svojho listu, že tento Kristus Ježiš „hoci mal Božiu podobu a svoju rovnosť s Bohom nemal akoby ukradnutú, zriekol sa toho a vzal na seba podobu otroka, čím sa stal podobný ľuďom“. Vtedy začína konať Boh a povyšuje ho na Pána, pred ktorým sa kľačí...

Bežný kresťan pozná slovný obrat z evanjelia: Kto sa ponižuje, bude povýšený. Či tomu aj rozumieme, to je iná vec. Asi si to vysvetľujeme ako slušné správanie – že nepatrí sa niekam pchať, a tak podobne. Apoštol však o ponížení sa píše ako o podmienke kresťanskosti, tiež podmienke útechy z lásky a radosti. Láska, priateľstvo, radosť a všetky dobré veci vrátane povýšenia k Bohu sa teda rodia z poníženia. Z akého poníženia? Z takého, aké urobil Ježiš, píše Pavol. Aby si pomohol s vysvetlením, Pavol tu cituje prastarý kresťanský hymnus na Ježiša, ktorý sa používal pri bohoslužbách ako pieseň (Flp 2,6-11). V tejto piesni sa o Ježišovi hovorí ako o tom, kto si nenárokoval Božiu podobu a rovnosť s Bohom, ale zriekol sa toho a vzal na seba podobu otroka, čím sa zaradil medzi bežných ľudí. Tu len malá poznámka: Všimol som si, ako slovenský preklad z gréčtiny v Lekcionári posúva význam slov, keď v ňom čítame, že Ježiš Kristus „má Božiu prirodzenosť“ namiesto správneho prekladu (čo uvádza napr. slovenské ekumenické vydanie NZ), že „mal Božiu podobu“. Taký preklad vyvoláva dojem, že Ježiš sa len zahral na človeka, a potom išiel zasa späť do neba. Keď však zostaneme pri origináli – mal Božiu podobu a vzal na seba podobu otroka – začneme viac chápať. V antickom poňatí byť človekom znamenalo byť ako otrok, teda bytosťou bez slobody, vydaný napospas rôznym silám, nad ktorými človek nemá moci, vrátane smrti. Z tejto ľudskej otročiny nebolo východiska. Byť človekom, to je Syzifos, čo neúspešne tlačí skalu do kopca, byť človekom, to je Prométeos, čo sa neúspešne búri, alebo ako Ikaros, čo sa naučí lietať, aby mu zhoreli krídla a aby zahynul. Toto poňatie ľudského údelu ako „otročiny“ Pavol z gréckych príbehov poznal, ale on myslí najmä na reč Biblie v knihe Genezis, kde sa píše o Adamovi, ktorý chcel svoju Božiu podobu (stvorený na obraz Boží!) využiť tak, že si zakladal na svojej rovnosti s Bohom, že sa chcel zmocniť rovnosti s Bohom, aby žiadneho Boha už nemusel poslúchať. Na tomto pozadí apoštol predstavuje opačný príklad – Ježiša, ktorý chce poslúchať, a to ako biedny človek, ako ľudský otrok. Je poslušný až na smrť, dodáva Pavol, a dokáže to preto, lebo Boh na rozdiel od Boha gréckych príbehov nie je mu nepriateľom, ani to nie je Boh ľahostajný voči ľudskému osudu, ale je to Boh, ktorý nás učí vážiť si jeden druhého, dávať priestor inému.

Na rozdiel od liberálneho konceptu, kde sa človek usiluje maximalizovať svoju slobodu a jedinou hranicou je neobmedzovať slobodu iného, pričom sa vlastne uplatňuje heslo: Zachráň sa, kto môžeš!, kresťanstvo ide ďalej: Nielen neobmedzovať slobodu iného (čiže byť ľahostajný k inému), ale ponížiť sa, aby som si uctil iného, aby som dal priestor inému. Toto ponižovanie nie je o podceňovaní sa, ale o hľadaní záujmu iných. Neustupujeme, ale dopĺňame sa, držíme jeden druhého.  Možno aj v takomto prístupe bude (okrem iného) aj riešenie našej finančnej krízy. A tiež ekologickej. Teda nie heslo: Ži a nechaj žiť, ale ži a podporuj, aby iní žili. A podobné je aj riešenie krízy duchovnej: Ustúp, zúž svoj priestor, aby mali priestor aj iní ľudia, tiež príroda, a napokon i Boh.

Pane Ježišu, pomôž mi zmýšľať ako ty. Pomôž mi stiahnuť sa do toho správneho priestoru, ktorý mi postačí na život, takého, ktorý ponúka priestor aj iným. Keď sa mi to podarí, viem, že nebudem ukrátený, ale obohatený. Získam teba a Božiu prírodu a mojich bratov a sestry, ktorých si mi poslal do života. Spolu s nimi chcem byť vďačný a otvorený pre všetko nové, čím ma ešte Boh Otec chce osloviť a prekvapiť.