Homília - 17.7.2011

Kde sa v nás deje to celkom najdôležitejšie, kde je to, čo tvorí takpovediac hnaciu silu, motor nášho existovania? Je to azda v rozume alebo vo vôli či v bližšie neurčiteľnom cite pre krásu a dobro? Alebo je to celkom mimo nás, napr. v Bohu, ako si to zjednodušujú niektorí veriaci, alebo naopak v prírode, ako sa nazdávajú tzv. naturálni ateisti? Odpovede bývajú rôzne, vybrať si treba múdro. Ak si nevyberieme správne, ľahko sa staneme len niekým, komu sa rozkazuje, niekým, kto je zvonka riadený a manipulovaný...

Apoštol Pavol v prekvapujúcej výpovedi Listu Rimanom (8. kap.) ponúka ďalšiu možnosť. Pamätáme si, ako expresívne vyjadril situáciu našej ľudskej existencie. Prirovnal ju veľkému vzdychaniu; stonáme, keď berieme vážne svoju existenciu a keď zápasíme o oslobodenie sveta (prírody) z utrpenia. Dnes Pavol spomína ešte iný ston, iné vzdychanie: Sám Duch Boží vzdychá v nás a prihovára sa za nás nevysloviteľným vzdychaním. Na vysvetlenie Pavol dodáva: Veď my sa ani nevieme naozaj modliť... Ak sa teda nazdávame, že to rozhodujúce je napr. v našom rozume alebo v niečom mimo nás, apoštol hovorí, že to nie je v jednom ani druhom, a ani v samotnom Bohu nie, ale je to v rozhovore medzi nami a Bohom.

Toto nie je nové, nové však je, ako si Pavol tento rozhovor predstavuje. Pre nás je to azda často len akási hra na rozhovor s ním. Ako keď dospelí naučia malé deti recitovať slová niektorej modlitby, a keď to už dieťa vie naspamäť, tešia sa: Aha, už sa vie modliť! Naše naučené modlitby majú však len úlohu gramatických pravidiel, pomocou ktorých si kontrolujeme svoje písmo a svoju reč. Také pravidlá majú svoj význam. Dáme na nesprávne miesto čiarku a vete odrazu nerozumieme. Ale pravidlá nie sú ešte reč – ani hovorová, ani umelecká. Modlitby, ktoré poznáme, sú takéto pravidlá, a to aj tie od najsvätejších ľudí (Otče náš, biblické žalmy). Keď Ježiš povedal: „modlite sa takto“, nepovedal, aby sme donekonečna opakovali jeho slová, ale aby sme zmýšľali podľa jeho pravidla a v jeho poradí: Boh je predovšetkým Otec a ide o jeho kráľovstvo a chlieb každodenný, a potom o naše vzťahy a odpustenie v tých vzťahoch... Ale Ježiš povedal aj iné, povedal, že nám dá svojho Ducha a ten bude hovoriť v nás. Na toto myslí apoštol Pavol, keď píše: Duch Boží sa prihovára za nás nevysloviteľným vzdychaním. Modlitba, rozhovor s Bohom ako Božie vzdychanie, volanie v nás...

Keď my hovoríme, že sa nám nechce modliť, myslíme, že nemáme náladu alebo že sme zlí. Ale Pavol to myslí zásadne, podobne ako keď písal o ľudskom utrpení ako neustálom vzdychaní. Naša neschopnosť modliť sa je o tom istom, o našej „nevykúpenej“ ľudskosti, ktorá je pominuteľná a obmedzená. Z toho sa nedá dostať podľa Pavla vlastnými silami. O tom len snívajú platonici a na to rezignovali naturalisti (preto podriaďujú človeka prírode). Ale podľa Pavla ten človek, ktorému Ježiš zjavil Boha ako Otca a ktorému dal svojho Ducha (toho, ktorého on prijal od Otca), má sa modliť predovšetkým tak, že sa odovzdá vzdychaniu tohto Ducha v nás. Rozhovor s Bohom potom nie je predovšetkým ťažkopádnym kladením slov, ani nerozumným unášaním sa citmi, ale je unášaním Bohom, naladením sa na Boha, tak ako sa mladý hudobník naladí na svojho majstra, ktorý má prvé husle. A dobrá modlitba podobne ako dobrá hudba vtedy vykričí, vyvzdychá svoju bolesť i svoju radosť.

Ako sa to však má diať v praxi, ako sa máme naozaj modliť? Predovšetkým vo viere, v prijatí Ježišovho zjavenia Boha ako Otca. A potom sa bez obáv vydať vzdychaniu Boha v nás. Ja to nazývam: Vnímať svoje túžby. Iste, aj túžby sú rôzne. Od potreby najesť sa až po oslobodenie vlastného jestvovania. Na začiatok je najdôležitejšie zbaviť sa hluku okolo seba a v sebe, objaviť ticho ako prvú modlitbu. V Rakúsku som videl na viacerých miestach novšie malé  kaplnky, ktoré sú predovšetkým priestorom ticha. Napr. kaplnka, ktorá má názov „Ružencová“, nemá na veži kríž a nemá ani obraz Panny Márie. Kríž je len v strede podlahy ako svetielko vychádzajúce zo zeme, obložené poľnými kvetmi. Na stenách nie sú obrazy, len odstupňované farebné tóny. V malom košíku sú vrecúška s ružencami na voľné použitie. Modlitbe sa tu zaúčajú najmä mladí ľudia. Formy majú rôzne. Ako som sa dočítal na plagátiku, raz je to modlitba milujúcich ako pozornosť, potom Taizé modlitba, tiež modlitba meditačným tancom, obrazovou meditáciou i modlitba telom, modlitba podľa starých žalmov, keď sa učia napísať si žalmy vlastné, tiež meditácia podľa Biblie, modlitba dýchaním, počúvaním ticha, maľovaním, recitovaním najkrajších slov i modlitba cez vnímanie prírody... Niečo podobné sa pokúšajme aj my vytvárať v sebe a okolo seba. Sami za seba, v našich rodinách, vo farnosti. Treba skúšať rôzne formy a nájsť si svoju vlastnú, tú, pomocou ktorej sa najlepšie naladíme na volanie Božieho Ducha. Keď sa nám to začne dariť, využijeme najdôležitejšiu silu nášho života.