Homília - 3.7.2011

Poznáme ľudové príslovie: „Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom“. Neviem, nakoľko je toto príslovie zaužívané aj mimo Slovenska, v malej krajine si však viac uvedomujeme potrebu učiť sa cudzie reči a dohovoriť sa vo svete. Moja otázka však stojí inak. Pri osvojení si nejakej reči totiž nikdy nejde len o slovnú zásobu a gramatiku. Môžeme všetci hovoriť jedným jazykom, a predsa si nemusíme rozumieť, lebo svojim slovám bude každý z nás dávať iný význam.

Dobre si to dnes môžeme všimnúť na reči apoštola Pavla z Listu Rimanom. Apoštol rozlišuje život podľa ducha a podľa tela, a zdôrazňuje, že kto bude žiť podľa tela, zomrie. Naopak, kto bude žiť podľa ducha, bude žiť. Kto z nás však apoštolovi rozumie, aj keď jeho slová čítame po slovensky? V gréckom origináli listu je protiklad ešte vyhrotenejší. Na jednej strane je „sarx“ – doslova „mäso“, na druhej „pneuma“ – čiže duch. Určité pochopenie získame, ak budeme pokračovať v čítaní ďalšími veršami z listu: „Všetci, ktorých vedie Duch Boží, sú Boží synovia. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba (tatíčko), Otče.“ (Rim 8, 14-15)

Minulú nedeľu som spomínal, že List Rimanom rieši otázku správnosti, spravodlivosti človeka pred Bohom. Podľa Pavla sa táto otázka nedá vyriešiť podľa mäsa, teda ľudsky, ako keby človek v snahe niečo porozumieť a správne vykonať mohol sa stiahnuť do seba ako slimák, ktorý sa pred ohrozením stiahne do svojej ulity. Človek zúžený sám na seba je stratený, zdôrazňuje apoštol, lebo človek je medziexistencia, tvor vo vzťahu, čím sa myslí vzťah k svetu, iným ľuďom a Bohu. Úplne rozhodujúci je vzťah k Bohu ako milujúcemu dobrému Otcovi (tatíčkovi), ktorý sa nám dáva tak, ako sa dal Ježišovi. A toto, že sa dáva sám, osobne, nazývame pôsobením Božieho Ducha. Ak človek škrtne zo svojej predstavy iných a Iného (Boha) zostane zúžený na svoju ľudskú pominuteľnosť. Vtedy už nie je plnohodnotná medziexistencia, existencia otvorená do vzťahu, ale samoexistencia – samoprepadák.  Ľudia, ktorí sa takto stiahnu na (do) seba, nemajú k dispozícii nič iné, len seba. Niekomu sa to môže zdať dosť, veď mať seba, značí mať určitú inteligenciu, určité schopnosti, vzdelanie, vedomosti i majetok. Podľa apoštola je to však prepadák, lebo všetko je to pominuteľné. Totiž, ak je človek medziexistenciou vo vzťahu, buď je vedome a rád v tom vzťahu, prepojený na iných, alebo „visí v lufte“ svojej pominuteľnosti.

Pre nás pokladám za dôležité naozaj pochopiť, o čom Pavol vlastne hovorí, keď rozlišuje telo (mäso) od ducha. Mnohí ľudia zjednodušujú, preto Pavlove slová vykladajú (pseudo)psychologicky. V takom výklade zužujú telo na oblasť žalúdka a pohlavnosti a duch je pre nich oblasťou inteligencie, rozumu a vzdelanosti. Takýto výklad súvisí s predstavami, ktoré vniesol do nášho myslenia Platón a ďalší grécki filozofi. Pavol sa však nevŕta v človeku ako amatérsky psychológ a nerozpráva o telesných a duševných schopnostiach, ale hovorí o zmysle života a o tom, ako ten život nepremárniť, neurobiť z neho prepadák, ale obstáť v ňom a zvíťaziť. Preto hovorí o svojej skúsenosti žida a svetoobčana,  ktorý sa stal kresťanom, a odvtedy už nežije v strachu ako otrok, ale ako slobodný syn Boží. A tak Pavol označuje pojmom „telo“ prázdny humanizmus bez vzťahov, ľudskosť ako číru pominuteľnosť, ako pózu a chvastúnstvo. Naopak, duch je pre neho Duch (s veľkým písmenom), Duch Boží, ktorý pôsobil v Kristovi a ktorý od krstu („utopenia“ sa v Kristovi) pôsobí aj v nás.

Keď v r. 1515/1516 ako učiteľ na teologickej škole vo Wittenbergu vykladal Martin Luther Pavlov list Rimanom, zažil zázrak oslobodenia a zbavil sa strachu, v ktorom žil dovtedy pred Bohom. Luther bol vtedy mníchom a údajne chodil denne štyri razy na spoveď – také mal obavy zo svojej hriešnosti. Dá sa pochopiť, ako na neho zapôsobilo, keď porozumel slovám apoštola, že telo nič neosoží, že aj chodiť na omšu či na spoveď zo strachu neosoží, že to všetko sú skutky tela, ktoré vedú do smrti. Preto Luther zvolal, že stačí nám Božia milosť a viera, ktorou sa „hodíme Bohu do náruče“. V tom istom čase ako Luther usiloval sa o reformu kresťanstva aj Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitov. Podobne ako Luther zažil aj Ignác, bývalý vojak a rytier, obrátenie na osobnú vieru a odmietal chápať omšu a ďalšie sviatosti ako nejaké čarodejné prostriedky, čo fungujú aj bez viery. Ignác však zdôraznil aj nutnosť slobodného rozhodovania človeka a sviatosti cirkvi preto chápal aj ako prostriedky tohto rozhodovania.

Jezuita Karl Rahner raz napísal, že Luther oslobodil človeka od strachu z Boha, ale neurobil ho dospelým pred Bohom. V realite len oslobodil (evanjelického) kresťana od pápežovej moci, v prežívaní viery však kresťan zostal ako nedospelé dieťa v Božom náruči. Zaiste, aj dnes zostáva úlohou kresťanov oslobodiť sa od ľudí, ktorí by chceli byť „pánmi našej viery“, ale ešte viac učiť sa dospelému vzťahu pred Bohom, kde len Boh bude „svätým Otcom“ a všetci spolu budeme „svätí bratia a sestry v Kristovi“. Až potom náš život bude životom podľa ducha, nie podľa tela.