Homília - 29.6.2011

Pred pár dňami som bol na teologickej konferencii, na ktorú prišiel aj jeden pán profesor z Nemecka. Za názov svojej prednášky si zvolil nadpis: „Za koho ma pokladáte?“

Ak sme pozorne počúvali dnešné evanjelium na sviatok apoštolov Petra a Pavla, všimli sme si, že táto otázka zaznela v dnešnom čítaní z evanjelia. Ježiš sa svojich učeníkov doslova pýtal: Za koho ľudia pokladajú Syna človeka? Na odpoveď nebolo veľa možností, takže apoštoli referovali, že ľudia Ježiša pokladajú najmä za proroka, a apoštol Peter dodal, že oni (apoštoli) ho pokladajú za Krista, Syna živého Boha.

My dnes čítame tento úryvok z evanjelia ani nie kvôli tomuto Petrovmu vyznaniu, ale viac kvôli tomu, ako Ježiš ocenil toto vyznanie. Ocenil ho tým, že Šimona premenoval na Petra. My meno Peter/ Petra prekladáme ako skala: Ty si skala a na nej postavím svoju cirkev, svoju tému, svoje podujatie medzi ľuďmi... Za týmito slovami tušíme čosi zásadné. Ale čo už sa dá postaviť na nejakom človeku? Ak Ježiš nazval Petra skalou, mohlo by sa zdať, že Peter je mimoriadne silná osobnosť, o ktorú sa aj sám Boh môže oprieť. Zvláštne však je, že evanjelium takúto mienku nijako nedosvedčuje, naopak, jej protirečí. Niekoľko riadkov ďalej po vznešenom vyznaní Petra, že Ježiš je Kristus, čítame v Matúšovom evanjeliu, ako Peter odhovára Ježiša od cesty do Jeruzalema a od kríža. Vtedy ho Ježiš nazve šokujúco Satanom (Mt 16,23). Scénu z Kajfášovho dvora, kde Peter zo strachu zaprel Ježiša – nepriznal sa, že patria k sebe – azda ani netreba pripomínať. Peter vskutku podľa evanjelia nevyznieva ako najsilnejší či najveriacejší. Ale prečo potom práve on – „skala“?

Kdesi som čítal, že my tomuto slovu vlastne nerozumieme. Skalu Petrovu si predstavujeme ako pevnosť, ako hrad na vysokom brale. Grécke slovo „kéfas“ alebo latinské „petra“ však vraj neoznačuje predovšetkým veľké bralo, na ktorom sa dá vybudovať mocný hrad (napr. ako v Devíne), ale skôr kameň, ktorý nájde roľník pri oraní poľa, a ten kameň je nepríjemný, nedá sa len tak odstrániť, a tak roľníkovi pri orbe nezostáva iné, ako ho oborať, ako ho obísť. Takže keď Ježiš hovorí Petrovi: Ty si skala, nejde jednoducho o pochvalu Petra, ale o Ježišovu ironickú reč: Šimon (Peter), ty si ale kolík, ty si ale problém, ty si taká neodstrániteľná skala na poli, a predsa práve na tebe postavím svoju cirkev...

Ako tomu rozumieť? Na tej teologickej konferencii pán profesor z Nemecka upozornil na skutočnosť, že až nápadne často sa zjavenie Pána Ježiša na Veľkú noc spája s odpustením hriechov: Pokoj vám, hovorí Ježiš podľa Jánovho evanjelia svojim učeníkom, a dodáva: Tým, ktorým odpustíte hriechy, sú odpustené... (Jn 20,23). Ak je Peter skala, tak nie preto, že sa nikdy nezľakol a nezaprel, ale preto, že prvý medzi učeníkmi zažil od Ježiša odpustenie, znovu-prijatie za priateľa. Ten, ktorý zaprel, je znova prijatý, je premenený, lebo Boh s ním robí veľké veci, a on vie: Nie on si našiel Boha, ale Boh sám si našiel jeho tvrďasa (skalu), aby ho zmenil... Takto Peter prvý získava skúsenosť s Ježišovým zmŕtvychvstaním.

Táto skúsenosť nie je skúsenosť s nejakým čudom, ale s odpustením hriechov, je to skúsenosť, že človek si môže vydýchnuť, lebo Boh nás má rád. Všade tam, kde si aj dnes vieme vydýchnuť, zažiť oslobodenie a odpustenie, sa táto skúsenosť opakuje: Stávame sa nositeľmi skúsenosti, že Boh mení náš život a dáva nám schoposť milovať.