Homília - 29.5.2011

Z dnešnej slávnosti „Prvého sv. prijímania“ nám zostal v kostole obraz, ktorý znázorňuje jednu udalosť z evanjelia (Jn 6,1-15). Ide o zhromaždenie ľudí okolo Ježiša na odľahlom mieste za Galilejským jazerom, kam za ním prišlo mnoho ľudí. Boli priťahovaní jeho osobnosťou a skúsenosťou s ním. Náš obraz, samozrejme, obsahuje posun – namiesto ľudí z minulosti sú okolo Ježiša nakreslené naše deti. Akoby sa chcelo povedať: Nech sú priťahované Ježišom, nech ich (i nás) môže Ježiš aj dnes obdarovať, nasýtiť, potešiť.

O čo tu však môže naozaj ísť? Ľudia sa dnes nadchnú skôr pre nejakú celebritu, pre nejakú módu, módny trend v obliekaní, vizáži a životnom štýle ako pre Ježiša. Dokonca aj osobné vzťahy dnes často vyzerajú podľa tohto modelu – len ako prechodné nadchnutia, očarenia, chúťky... Ako to je, nadchnúť sa pre Ježiša? Kresťanstvo však vlastne o nadchnutí ani nehovorí (to je príliš psychologická kategória); ako kresťania hovorievame skôr o nasledovaní Ježiša, alebo ešte lepšie o premieňaní sa doň. Aj naše sv. prijímanie v zásade znamená práve toto: Jesť, jestvovať s niekým; byť premieňaný prijímanou „výživou“ do toho, čo jem, čo prijímam. Dnešný úryvok z prvého listu apoštola Petra hovorí o týchto veciach ešte z iného pohľadu: „Buďte vždy pripravení dať odpoveď každému, kto by vás žiadal o zdôvodnenie nádeje, ktorá je vo vás...“ (1 Pt 3,15)

V staršom preklade sa písalo o pripravenosti sa obhájiť. Kresťania žijúci uprostred väčšinového pohanského prostredia, ktoré im nežičilo, ktoré sa nad nimi čudovalo a občas ich nepriateľsky prenasledovalo, sa mali obhájiť, brániť sa. Zaujímavé, že apoštol nepíše: brániť si vieru, ale nádej. Nádej je podľa mňa tá stránka viery, ktorá umožňuje, aby človek obstál aj napriek nepriaznivým okolnostiam, aby sa vnútorne nevzdával toho, po čom túži, čo si vysníval, ale si tie svoje sny aj nanovo preveril a zdôvodnil. Aby našiel dôvody nádejať sa, ísť dopredu aj napriek smrti či hriechu, napriek tomu, čo je niekedy aj v nás a často okolo nás zlé. V gréckom origináli textu sa používa slovo „apologian“, odtiaľ sú odvodené slová apológia a apologetika, čím sa myslela náuka o obrane viery. Katolíci rozvíjali apologetiku zvlášť od čias reformácie voči protestantom, potom od 18. st. voči deistom, čo spochybňovali kresťanstvo, ale uznávali náboženstvo, a napokon od začiatku 19. st. voči ateistom rôzneho typu. Pred rokmi, keď som sa začal venovať novšej, zvlášť fundamentálnej teológii, ma čiastočne prekvapilo, že hneď v úvode do tejto teológie som si prečítal odkaz na text apoštola Petra (1 Pt 3,15) ako na základný podnet tejto teológie – že nám nemá ísť v prvom rade o obranu učenia (napr. o dogmách), ale zdôvodnenie nádeje, z ktorej žijeme.

Takéto zdôvodnenie nádeje môže mať iste aj podobu rozumnej odpovede na námietky, na kritiku, ktorá prichádza z novších filozofických škôl a predstáv, alebo z určitých predstáv súvisiacich so súčasnou kultúrou, ale podľa novších teológov má mať naše zdôvodnenie nádeje zvlášť podobu odpovede na námietky, ktoré sa rodia z bolesti, najmä z utrpenia nevinných. To sú tie otázky, ako napr.: Prečo to Boh dopustil, ak je... Takáto odpoveď, takéto zdôvodnenie nádeje však nikdy nemôže mať len podobu útechy, ale musí mať aj podobu protirečenia zlému, protikonania voči zlému, či už ide o samotnú smrť, alebo hriech alebo spôsobenú bolesť. Každý si vie predstaviť, ako takto protirečila či protikonala voči zlému taká Matka Tereza z Kalkaty. V tom môžeme vidieť jednu podobu kresťanského konania v nekresťanskom prostredí, ktoré toto prostredie udivuje a vedie k otázkam: Prečo to ten kresťan robí, čomu verí, z akej nádeje žije? Nedávno som videl dokument na rakúskej televízii o biskupovi Erwinovi Kräutlerovi. On pochádza z Rakúska, ale žije už dlhé roky ako biskup v Amazónii. Jeho biskupstvo je údajne najväčšie na svete, rozprestiera sa na území bývalých i dnešných pralesov okolo Amazonky, na ktoré sa v ostatných desaťročiach sústredil záujem veľkopodnikateľov a politikov, ktorí kvôli ziskom idú doslova cez mŕtvoly. Kräutler musí všade chodiť s policajnou ochrankou, lebo sa ho už dlho rôzne skupiny usilujú pripraviť o život. Zavraždili, napokon, už viacero jeho blízkych spolupracovníkov. Kým pre ziskuchtivcov je biskup nepriateľom, pre pôvodných obyvateľov Amazónie je azda jediným spoľahlivým priateľom, ktorý im dáva najavo, že sa môžu nádejať na spravodlivosť , alebo že môžu veriť, že Boh je spravodlivý. Cez protikonanie biskupa voči silám zlého sa títo ľudia učia mať nádej v Kristovi, stáť jeden pri druhom a vytrvať napriek všetkým zlým skúsenostiam.

Podobne sa učme jesť, jestvovať aj my; sýtiť sa z toho, čo vedie k nádeji a ku konaniu z nádeje. Ku konaniu, ktoré pôjde oproti utrpeniu, sklamaniam a našim viac či menej častým zlým skúsenostiam.