Homília - 29.5.2011

Na začiatku dnešnej bohoslužby sme si predstavili obraz, ktorý znázorňuje význam našej slávnosti. Tento obraz sa podobá na udalosť z evanjelia, keď sa okolo Ježiša zišlo veľa ľudí a on sa im venoval, hovoril s nimi a zariadil aj to, aby nik neodišiel domov hladný. Namiesto tých ľudí, čo boli kedysi okolo Ježiša, sú dnes na obraze nakreslené naše deti, a vlastne, mohli sme tam byť znázornení aj my ostatní.

O čom bola udalosť stretnutia s Ježišom? Počuli sme to pred chvíľou z evanjelia. To stretnutie nebolo náhodné a nebolo ani vopred dohodnuté. Ľudia sa s Ježišom stretli na odľahlom mieste za jazerom. Odtiaľ bolo všade ďaleko. Ježiš tam šiel preto, lebo si chcel oddýchnuť. V evanjeliu sa krátko spomína, že ľudia tam za ním prišli, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Oni sami asi chorí neboli, keď mohli ísť tak ďaleko. Ale videli znamenia na chorých. Kto bol niekedy chorý, vie, čo je také znamenie. Rodičia ťa nevyhrešia, že si ochorel, ale ťa poľutujú a pomôžu ti. Prídeš k lekárovi a hneď spoznáš, či si tam vítaný alebo si na ťarchu. Ježišove znamenia na chorých neľakali, ale posmeľovali a potešovali. Ježiš sa tak stal pre ľudí niekým, kto posmeľuje, posilňuje a lieči. Na stretnutí s ním si to ešte doplnili: Ježiš je ten, kto sýti, kto neopúšťa v problémoch. Keď nie je chleba, postará sa – až tak, že sa sám stane chlebom.

Z tohto poznania pochádza aj názov našej slávnosti: Sväté prijímanie. Čiže sväté jedenie, sväté podelenie sa o jedlo. Chlieb je také jedlo, ktoré zastupuje všetky ostatné jedlá. Toto jedlo, tento chlieb je pre nás svätý, lebo keď ho jeme v mene Ježiša, posilňuje nás a lieči. Pri bohoslužbe hovorievame, že sme sa stretli na Ježišovu pamiatku. Keď sa ľudia stretnú na niekoho pamiatku, stoja úctivo okolo pomníka alebo pri nejakom obraze. My, keď sa stretávame na Ježišovu pamiatku, nestojíme v tichej úcte okolo Ježišovho obrazu, ale snažíme sa robiť, čo robil on. Snažíme sa robiť znamenia na chorých i na zdravých, znamenia láskavé i povzbudzujúce. Snažíme sa zaujímať o iných a ľúbiť ich, aj keď je to často namáhavé. Snažíme sa rozdeliť s tými, čo budú vďační, o to, čo máme. Tak to robil Ježiš, a ľudia okolo neho sa tým premieňali podľa neho. Naučili sa deliť a ľúbiť, a aj tí, čo sa podceňovali, spoznali, že sa majú o čo podeliť a že vedia ľúbiť.

Kresťania z tohto správania urobili hlavné znamenie svojej viery a svojho života. Preto je pre nás taká dôležitá sv. omša, sv. prijímanie. Nie ako nejaká tajomná svätá vec, ale ako spôsob Ježišovho správania. Na vysvetlenie deťom mi učiteľky náboženstva dali rozprávku o princeznej Maruške. Princezná žila na zámku, pri ktorom bola krásna záhrada, kde sa hrávala. Rodičia svoju dcéru zo strachu von nepúšťali, preto bol okolo záhrady vysoký múr. V záhrade bol jeden domček. V ňom bývali záhradník a Maruškina pestúnka. K nim princezná chodievala zvlášť vtedy, keď pestúnka piekla chlieb. Vtedy Maruška všetko nechala a utekala za vôňou čerstvého chleba. Čakala, kým chlebík vychladne, aby si z neho mohla odlomiť. Keď princezná vyrástla, stretla raz na prechádzke krásneho farebného vtáčika, ktorého nikdy nevidela. „Odkiaľ si?“, pýtala sa. „Som zo sveta za múrom“, odpovedal. „A tam je viac takých krásnych vtáčikov, ako si ty?“, pýtala sa princezná. „Celý svet za múrom je krásny“, odpovedal jej. Odvtedy to princeznej nedalo pokoja. Túžila sa ísť pozrieť do sveta. Rodičom však nič nepovedala, iba pestúnke. Tá jej na cestu zabalila do šatky dobrý chlieb. Princezná odišla na druhý deň za vtáčikom. Ten ju viedol na všetky zaujímavé miesta – na trhy, do veľkých obchodov a zábavných centier. Ľudia si všimli, že je medzi nimi princezná, obdivovali ju a pozývali na návštevu. Maruška sa cítila šťastná. Vtáčik ju viedol ďalej, do iných miest a krajín. Po istom čase, keď prišla veľmi ďaleko, nikto ju už nepoznal. Predala svoje šaty a šperky, chlieb dávno zjedla a vtáčik sa viac neobjavil. Rada by sa vrátila domov, ale nepoznala cestu. Aby nezahynula od hladu, začala pracovať u jedného hospodára na dedine. Až jedného dňa zavanul taký vetrík, že voňal po chlebe, ktorý poznala z domu. Vstala a šla za tou vôňou. Trvalo to dlho, ale napokon prišla k svojmu zámku. Všetko však našla opustené a spustnuté. Rodičia jej už nežili, len v záhradnom domčeku horelo svetlo. Keď sa Maruška rozhliadla po domčeku, našla múku, soľ, kvas a vodu. Všetko zamiesila a pripravila cesto; keď vykyslo, dala ho do pece. Vtedy sa objavila stará pestúnka. Objali sa a dlho rozprávali. Keď zavoňal čerstvý chlieb, princezná vedela, že je doma. Plná vďačnosti pozvala ľudí z okolia a spoločne s nimi chlieb jedli. Neskôr dala dom a okolie opäť do poriadku. A každý podvečer piekla chlieb, ako sa to naučila od pestúnky a delila sa oň. Postupne sa z toho stal zvyk. Aj iní ľudia pripravovali dobrý chlieb a delili sa oň.

Táto rozprávka je vlastne o nás, o tom, ako chránime svoje deti, i tom, ako vyrastú a idú za nejakým farebným snom, ktorý ich možno zavedie veľmi ďaleko. Vtedy je dôležité, či si môžeme spomenúť na niečo, čo je hlboko v nás ako vôňa dobrého chleba, domova a lásky. A nielen spomenúť, ale aj konať v mene spomienky na lásku, a to až tak, že sa staneme tou láskou. To je vlastne najkrajší význam sv. prijímania v Ježišovom mene. Prijať jeho chlieb, jeho ako chlieb, a stať sa ním, byť ako on. Nech sa nám to darí, nech sa to raz podarí našim deťom!