Homília - 03.04. 2011

S učiteľkami náboženstva sme sa nedávno radili o termínoch spovede pre malé deti pred slávnosťou Prvého sv. prijímania. Jedna z učiteliek mala názor, žeby bolo dobré, aby deti šli na spoveď čím neskôr, aby pristúpili k Prvému sv. prijímaniu naozaj s „čistou dušičkou“. Rozumiem tejto predstave, ale predsa s ňou nesúhlasím. A nielen preto, že je lepšie spovedať pokojne vždy zopár detí a ich rodičov, ako naraz jednu veľkú skupinu. Myslím, že Ježiš nehodnotil čistotu našej duše (našu ľudskú hodnotu) podľa množstva hriechov v našom živote, ale podľa našej túžby, nášho záujmu, spoznať a uveriť, čo nás uzdravuje, čo nám dáva svetlo pre náš život.

Keď apoštol Pavol asi r. 60 písal svoj list kresťanom v Efeze, okrem iného im kládol na srdce, aby žili ako „deti svetla“. Z dnešného úryvku sa môže zdať, že Pavol chápal toto „prebývanie vo svetle“ ako život bez hriechu a, naopak, hriešne konanie pokladal za prebývanie vo tme. Pri bližšom skúmaní si však všimneme, ako to apoštol rozlišuje, že nehovorí jednoducho o skutkoch, ale o tom, z čoho naše skutky pochádzajú.

My, keď sa stretneme s niečím, čo sa nám nepáči, označíme to za zlé, škaredé, škodlivé, ale málokedy sa pýtame, skadiaľ to zlé pochádza. Podobne sa chováme pri zážitku niečoho dobrého. Apoštol Pavol nás však vedie ďalej, chce, aby sme si všimli, z čoho to všetko pochádza, a aby sme sa potom rozhodli, čomu sa otvoríme či oddáme. Kto zostáva len pri hodnotení – to je zlé, ten je zlý, to je dobré, tí sú dobrí – vystavuje sa buď nebezpečenstvu farizejstva, v ktorom sa nad druhých povyšuje a prehliada vlastné hriechy, alebo má sklon podceňovať sa a vystavuje sa nebezpečenstvu strachu a úzkostlivosti. Kňazi majú občas pri spovedi a iných rozhovoroch skúsenosť, že niektorí veriaci nevidia na sebe ani smietky, ale iní sú veľmi úzkostliví a na spoveď prídu so zoznamom všetkých možných hriechov. Môže byť však takýto prístup tým „prebývaním vo svetle“, o ktorom píše apoštol? Zjavne nie. Preto apoštol nekladie otázku, či si hriešny, ale čomu si uveril. Uveril si priateľstvu Boha, ktoré sa nám zjavilo v Ježišovi? Uveril si, že ťa Boh miluje a sprevádza ťa? Uveril si, že môžeš žiť rozumne  a slobodne a s láskou, a že vôbec to nemusí byť len láska ako jarné zaľúbenie? Ak áno, si kresťanom, si Ježišovým nasledovníkom, si človekom svetla. Naopak, kto uveril, že je len prírodným tvorom, ktorého ženú pudy – prípadne v ešte horšom variante, uveril, že panuje len „zákon džungle“, kde silnejší vyhráva – ten je podľa Pavla človekom tmy. Ale pozor! Nie je človekom tmy, len preto, že hreší, je človekom tmy až vtedy, ak tomu verí, že to tak má byť. 

Na aké skutky tmy myslel apoštol, keď písal, že je o nich aj „hanbou hovoriť“? (Ef 5,12) Efez, keď do neho r. 52 prišiel Pavol, bolo veľké bohaté mesto. Žili v ňom ľudia rôznych národov a náboženstiev. V Efeze bol najväčší chrám bohyne Artemidy alebo Diany (bohyne plodnosti a sexuality), pokladaný za jeden zo siedmich divov sveta. Sexuálna neviazanosť a pôžitkárstvo sa pokladali za normu. Ďalej, ako do každého veľkomesta, aj do Efezu prichádzalo mnoho ľudí, ktorí túžili rýchlo zbohatnúť, a neštítili sa pritom žiadneho klamstva. A ako v každom podobnom meste bol Efez navyše i miestom, kde mnohí ľudia ochotne verili akýmkoľvek náboženským bláznovstvám, mágii a vešteniu. Pavol sa pokúšal v Efeze najskôr pracovať s veriacimi židmi, ktorí žili podľa Mojžišovho zákona. U niektorých narazil, iných však získal pre vieru, že Ježiš Nazaretský je Mesiáš. Z nich a z bývalých pohanov začala rásť miestna cirkev. Skutočnosť spolupráce, spolužitia bývalých židov a pohanov, ktorí sa dovtedy oddeľovali, ba priam neznášali, bola pre apoštola potvrdením toho, že zmŕtvychvstalý Ježiš naďalej pôsobí. Tak ako pre nás v dnešnom prostredí, však ani vtedy neboli kresťania imúnni pred vplyvmi spoločnosti, v ktorej žili. Preto Pavol pripomínal: Žite ako deti svetla a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy!

Aký postoj si vyberieme ako kresťania voči sebe a voči dnešnému svetu? Záleží dosť na obraze, ktorý si o sebe a svete vytvárame. Je to obraz pohana, pudového človeka, ktorý si ospravedlní každý hriech, alebo obraz nábožného človeka, ktorý sa bojí Boha, preto si počíta hriechy a za ne sa aj kajá, ale nemá z toho nikdy dobrý pocit? Ježiš i Pavol nám odovzdali obraz človeka, dieťaťa svetla, ktoré sa teší zo života, lebo našlo svoju lásku. A s láskou aj slobodu, múdrosť a pokoj. Spomenul som si na starší film s Paulom Newmanom  „Frajer Luke“. Dej filmu sa odohráva vo väzení. Od ostatných väzňov sa líši jeden, ktorý sa neznižuje na podrazy voči spoluväzňom ani sa neponižuje pred dozorcami.  A ustavične sa pokúša o útek. Vždy ho chytia a potrestajú, ale on si nedá vziať svoju túžbu po slobode. Preto ho nazvú frajer. Pri poslednom úteku, tesne pred tým, ako ho majú zasa chytiť, Luke sa skrýva v prázdnom dedinskom kostole. Pokúša sa o akýsi rozhovor s Bohom, ktorého nazýva Starý: „Starý, počuješ ma? Aká je tvoja odpoveď?“ Akoby počul: Zostala ti už len jedna cestu k slobode... A tak ide k oknu, pri ktorom ho policajti zastrelia. Smutný koniec, predsa z príbehu zostane dobrý pocit.

Väzni z filmu sú obrazom nás hriešnikov. Niektorí na svoj osud nadávajú iní, iní sa podlizujú. Ale je i tretia možnosť. Uveriť, že nie sme predovšetkým hriešnici, ale deti svetla, pozvaní do slobody a odpustenia. Bolo by skvelé, ak by sa nám túto vieru podarilo zasiať do našich detí, bolo by skvelé, ak by sme si ju zachovali po celý život.