Homília - 27.3.2011

Aké témy alebo otázky nami hýbu? Politika, ekonomika, sociálne (ne)istoty, kriminalita? Iste, a ešte všeličo ďalšie. Ale to zásadnejšie je iné. K tomu zásadnejšiemu patrí téma šťastia a nešťastia, dobrého a zlého, a podľa Biblie je to najmä téma spravodlivosti, správnosti.

Čo nás ospravedlňuje pred Bohom? – To bola kľúčová otázka apoštola Pavla. Podľa neho nás ospravedlňuje viera skrze nášho Pána Ježiša Krista. Jeho vety z 5. kapitoly Listu Rimanom sú veľmi husté, často sa v nich opakujú slová ako milosť, účasť na Božej sláve, rozlievanie Božej lásky.., aby napokon prišiel so zvláštnym výrokom: „Boh svoju lásku k nám dokazuje tak, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.“ (Rim 5,8)

Neviem sociologicky posúdiť, aké percento ľudí si vážne kladie otázku o svojom šťastí, počítam s tým, že dosť je takých, čo sa uspokoja s jednoduchým prianím „mať sa dobre“. Iste sú aj ľudia, čo sa trápia s rozlišovaním dobrého a zlého, ale asi najmenej je tých, čo sa dnes pýtajú tak, ako kedysi apoštol: Čo ma ospravedlní pred Bohom? Naposledy sme sa možno ospravedlňovali v škole. Išlo o to, aby sme nemali tzv. neospravedlnenú hodinu. Kto by ich mal veľa, mohli ho nechať aj prepadnúť. Keď apoštol hovorí o ospravedlnení, vychádza z predstavy, že každý z nás sa nachádza pred Božou autoritou, ktorá má právo od nás veľa požadovať. To, čo môže požadovať, sa však nedá zúžiť len na morálku, na prikázania. V dnešnom evanjeliu sa to najdôležitejšie, čo nás ospravedlňuje, skrýva za metaforou „živej vody“. Na Blízkom Východe je väčší nedostatok pitnej vody ako ropy, a mnohé studne ani nie sú skutočné studne, ale len plytké kaluže. Preto o tých skutočných studniach vravia, že majú „živú vodu“. V prenesenom význame slova potom taký človek, čo má „živú vodu“, je človek, ktorý je spravodlivý i šťastný, ktorý koná dobre a má v sebe pokoj, ale nielen plytko, povrchne, ale z toho, čo objavil, ako zdroj svojho myslenia a konania. To nie je len o zachovávaní prikázaní. Prikázania, morálka sú toho súčasťou, ale dno ako v studni s dobrou vodou je hlbšie – apoštol píše, že ten prameň, z ktorého žijeme, je v našej viere, ale zasa nie hocijakej, ale vo viere, že nás miluje Boh, hoci sme hriešni. A pretože to veríme a sme za to vďační, nie sme už hriešni, ale ospravedlnení.

V praktickom živote toto súvisí s dvoma témami: s láskou a úctou (klaňaním sa). Každý človek potrebuje byť uznávaný, milovaný, a každý človek sa potrebuje niečomu klaňať. O týchto dvoch témach podľa úryvku z Jánovho evanjelia (Jn 4,5-42) rozprával raz Ježiš s istou samaritánskou ženou. Oná žena túžila byť milovaná, ale nedarilo sa jej. Mala, ako sme počuli, päť či šesť mužov, ale žiaden nebol vlastne jej. Klaňanie uznávala, ale zdá sa, že to chápala dosť jednoducho. Brala to tak, ako keď dnešní ľudia povedia, že niekto verí v Ježiša, niekto v Alaha, iný v Budhu, a že je to vlastne jedno. Ježiš poukazuje na to, že to jedno nie je, že sa treba pýtať, kde sa dostaneme k „živej vode“, a to tak, aby sme ten prameň mali ako vlastný. Také klaňanie potom označuje ako úctu voči Bohu „v duchu a pravde“. Ježiš podľa príbehu z evanjelia pracuje s človekom tak, aby sa v ňom otvoril tento prameň, aby sa človek naladil na také chápanie a žitie z úcty a lásky, že sa už nebude vrhať za preludmi, ale pôjde za tým, čo mu dá istotu a pokoj. Práve tento proces nazýval apoštol Pavol ospravedlnením.

Ako sa dá takéto ospravedlnenie zažiť? Ak zostaneme pri príklade zo školy, asi tak, ako keď by učiteľka v škole nečakala na ospravedlnenie problémového žiaka, ale predbehla by ho s privítaním: Teším si, že ťa vidím. Aj tvoji spolužiaci sa ťa už nevedeli dočkať... Pre nás to značí, že nebudeme vidieť predovšetkým svoje problémy a hriechy (a hriechy ostatných), ale svoje lepšie možnosti a schopnosti. Tak sa na ľudí díval Ježiš, preto nevidel pred sebou predovšetkým hriešnika, hriešnicu, problémového človeka, ale človeka túžiaceho po láske a prijatí. Kresťanstvo je vlastne opakujúcim sa pokusom takto sa dívať na seba a na druhých – a odovzdať si skúsenosť, že sme hodní lásky aj ako hriešni.

V Rakúsku sa mnohí katolícki kresťania usilujú o reformu našej cirkvi. Jednou z vecí, o ktoré sa snažia, je, aby naša cirkev nehlásala Drohbotschaft, ale Frohbotschaft. To je taká slovná hračka, možná v nemčine. Nie drohen, nie posolstvo, čo hrozí, ale mať froh zu sein, posolstvo, čo teší, povzbudzuje. Evanjelium je predsa eu-angelion, po grécky doslova posolstvo radosti. Pravé žité evanjelium nie je Božia palica nad tebou, ale Božia ruka, Božie srdce pre teba. Cirkev má byť služobníčkou tejto Božej ruky, tohto Božieho srdca. Nie, ako si niektorí myslia, aby sa hriechy ospravedlnili, ale aby sme zažili Božiu lásku, lebo tá sa nám zjavuje v Kristovi aj vtedy, keď sme hriešni. Aj vtedy. Aj preto, aby sme už hriešni neboli, ale boli ospravedlnení, oslobodení, rozradostnení. A to navždy.