Homília - 20.3.2011

Priateľ mi nedávno napísal, ako ho rozčuľuje náuka cirkvi o dedičnom hriechu, ktorá nás vraj straší už 1 600 rokov. Pračlovek Adam zhrešil a všetci to máme pobabrané navždy... Náuka o dedičnom hriechu je naozaj zvláštna predstava, ale ako sme počuli pred týždňom, apoštol Pavol uvažoval podobne, keď v Liste Rimanom napísal, že vina jedného človeka priniesla skazu všetkým a na druhej strane spravodlivosť iného jedného všetkým priniesla záchranu. (Rim 5,18). Ja nerád používam pojem dedičný hriech, lebo sa mi zdá, že väčšina ľudí tomu nerozumie, a potom (ako píše ten priateľ) – ľudí to straší. Katechizmus katolíckej cirkvi však úradne nespomína hriech dedičný, ale prvotný, a spomína ho v súvislosti s ľudskou slobodou. Akoby ten hriech bol odvrátenou stranou našej slobody. Niekedy si to predstavujem ako prázdny papier, ktorý učitelia rozdajú žiakom na písomku či slohovú prácu. Žiaci píšu lepšie i horšie, a podľa výsledku sú hodnotení. Ak by niekto ten papier odovzdal prázdny, hoci by žiadnu chybu neurobil, ohodnotený by bol najhoršie. Podobne je to s prvotným hriechom – odvrátenou stranou našej slobody. Taká sloboda môže byť i prázdnota, sloboda k ničomu. Aby mala pre nás zmysel, musíme ju niečím naplniť. Ale čím?

Apoštol Pavol na otázku, čím naplniť prázdno našej slobody odpovedá: „Boh nás zachránil a povolal nás svätým povolaním, nie podľa našich skutkov, ale podľa svojho vlastného rozhodnutia a milosti, ktorú nám dal v Kristovi Ježišovi.“ (2 Tim 1,9) Podľa tohto názoru Boh sám napĺňa našu prázdnotu tak, akoby nám dával akýsi „ťahák“, pomocou ktorého zložíme hlavnú skúšku svojho života. Od nás sa očakáva len to, aby sme ten „ťahák“ použili. Je to niečo ako podávaná ruka alebo spýtavý pohľad. Niekedy stačí tú ruku prijať a ten pohľad opätovať.

Kresťanstvo nazýva odpoveď na Bohom podávanú ruku vierou. Viera nie je niečo jednoduché. Napokon aj školský ťahák treba vedieť použiť. Viera je dramatický proces, prítomné sú v nej otázky i obavy, ale aj sila, láska a rozvážnosť (2 Tim 1,7). Sila je potrebná k tomu, aby človek podržal podanú ruku. Preto Pavol vyzýva, aby Timotej (a vlastne každý kresťan) rozvíjal dar Boží, ktorý dostal, nebál sa a nehanbil za evanjelium. Tým evanjeliom Pavol myslí práve tú silu a lásku, celú tú dynamiku, ktorú dostane ľudský život, keď sa odrazu naplní zmyslom z oslovenia Bohom. Keď sa pozrieme do dnešného evanjelia ako do svedectva o Ježišovi, všimneme si, že tu sa o ponuke Božieho oslovenia rozpráva cez príbeh Ježišovho premenenia. Ježiš je tu predstavený ako ten, kto je prežiarený Božou prítomnosťou. V jeho svetle sa objavia aj veľkí svedkovia Božieho konania – Mojžiš a Eliáš. Ježiš k nim patrí ako k ľuďom, cez ktorých konal Boh. On sám je však ďalej ako oni, preto sa o ňom hovorí ako o milovanom Synovi (Boha), ktorého treba počúvať.

Príbeh o Ježišovom premenení je príbeh o možnosti uzrieť jeho, ale i seba vo svetle. To svetlo je vlastne tá ponuka, to oslovenie alebo skúsenosť, ktorej sa nám dostalo od Boha. Kto prijme toto svetlo, dovidí, kam iní nedovidia. Sprostredkovateľmi tohto svetla, akýmisi lampášnikmi (osvetľovačmi) boli Mojžiš, Eliáš, aj iní Boží proroci a svedkovia. Ježiš nie je len osvetľovač, sám je prežiarený svetlom. To je skúsenosť a viera nás, jeho učeníkov. V tomto svetle vidíme prázdnotu svojho života a máme odvahu ju odstrániť prijatím Božieho oslovenia – odpoveďou svojej viery. V tomto svetle vidíme aj to, že napriek našej prvej odpovedi Bohu môžeme opätovne upadať do chýb a omylov, ale nevzdávame sa, lež zápasíme o život, ktorý sme už raz ako vzácny uzreli. Lebo nielen Ježiš, ale aj my sa stávame súčasťou premenenia.

Na budúci týždeň som si pripravoval prednášku o teológovi zo San Salvadoru, Jonovi Sobrinovi. Sobrinovi je asi najznámejší profesor teológie z Latinskej Ameriky. Všimli si ho pred pár rokmi aj v Ríme, nie však preto, aby ho pochválili, ale napomenuli. Cirkevným úradníkov vo Vatikáne sa totiž zazdalo, že vo svojich knihách o Ježišovi nepíše všetko tak, ako sa patrí. Problém je asi v tom, že Sobrino síce vie všetko, čo cirkev učí, ale vďaka svojim skúsenostiam dovidí ďalej. To, čo vie o Ježišovi a živote, už nečíta len zo starých kníh. V noci 16. 11. 1989 vojenské komando zavraždilo všetkých jeho priateľov jezuitov na univerzite v San Salvadore len preto, že sa zastávali chudobných a vládou vykorisťovaných ľudí. On tomu unikol len náhodou. Odvtedy každý rok má Sobrino na priateľov spomienkovú omšu a pri nej nehovorieva o nich, ale ako povedal: Rozprávam sa s nimi, s ľuďmi, ktorí podstúpili martýrium čiže smrť ako Ježiš „za iných“ – „smrť z lásky, ktorá nás činí navzájom podobnými a odkazuje nás na veľkého brata Ježiša z Nazaretu, martýra skrz-naskrz...“ Kto toto porozumel a uveril, je vo svetle, je premenený, nededí už Adamov hriech, ale Ježišovu lásku.