Homília - 4.11.2010

Nápad na dnešné stretnutie vznikol v súvislosti s mojím 20-ročným pôsobením v Devínskej Novej Vsi. 20 rokov je dlhá doba, takže z istého pohľadu si zaslúži povšimnutie. K samotnému faktu 20-ich rokov azda len toľko: Ak sú ľudia zvyknutí, že mnohí kňazi sa striedajú častejšie, treba vedieť, že tie striedania majú svoje príčiny. Zväčša osobné, málokedy systémové. Systémové pozitívne postupy v cirkvi na Slovensku temer nejestvujú. Veci sa riešia dosť živelne. Humoristi dodávajú, že ak to napriek tomu ako-tak funguje, je to znak prítomnosti Ducha Svätého. Ja takýto humor nezdieľam, aj preto sa pravidelne modlíme za obnovu cirkvi podľa Ježišovho ducha a konania.

Cirkev má fungovať ako rodina, kde si nemôže človek vo funkcii robiť čo chce, lebo je „pán“, ale ani jedna skupina nemôže len tak prehlasovať či prekričať inú skupinu len preto, že má momentálnu väčšinu. Vážnejšie rozhodnutia sa majú robiť transparentnou dohodou. V prípade striedania kňazov alebo výberu biskupov alebo hoci nejakého dôležitejšieho finančného výdavku takéto rozhodnutia nemôže teda urobiť jeden človek, ani skupinka ľudí v zákulisí, ale musia sa robiť spoločne. Ako presne – to je už o technike a metódach. Keď sa ma pán redaktor z Devexu pred časom pýtal, ako hodnotím svoje pôsobenie v Devínskej, okrem iného som povedal, žeby som bol rád, aby sa po mojom pôsobení zachovalo dvojaké vedomie o cirkvi: že cirkev nie je predovšetkým úrad, ale konkrétni ľudia spojení na základe viery (nielen kamarátstva), a že cirkev tu nie je sama pre seba, ale pre svet.

Aj v súvislosti s dnešným stretnutím som si uvedomil, že stále sa máme čo učiť, aby sme boli cirkvou podľa Ježiša. Najčastejšie sa vyskytujú dve mylné predstavy. Tá prvá mylná predstava o cirkvi je, že Boh pôsobí cez predstaveného cirkvi (biskupa. kňaza) priam čarodejným spôsobom. Má sviatosť, má funkciu, a to stačí, aby všetko fungovalo. Druhá mylná predstava spočíva v tom, že Boh naopak pôsobí cez verejnú mienku ľudí, a keďže ľudia málokedy majú rovnaký názor, presadiť by sa mala mienka väčšiny. Keď tieto dve predstavy označujem za mylné, tak nie preto, že by Boh v cirkvi nepôsobil cez kňaza alebo naopak cez názory ľudí. Nepôsobí však čarodejným spôsobom ani jednoduchým väčšinovým názorom. Ježiš raz povedal: „Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,20) Dôležité je teda spoločenstvo, ktoré je spolu v Ježišovom mene. Nie v mene súkromného alebo skupinového záujmu.

Cirkev sa vždy vtedy najlepšie prejavila, keď sa držala tejto zásady – konať v Ježišovom mene, robiť rozhodnutia v Ježišovom duchu a mene. Vtedy predstavený (pápež, biskup, kňaz) nerozhoduje bez ostatných ľudí, ale ani žiaden iný jednotlivec alebo skupinka. Platiť by to malo aj pre nás. Cením si, že vznikol nápad, aby sa nejako pripomenulo, že tu pôsobím 20 rokov, ale ak nešlo o nápad súkromný, ak sa to týka nás všetkých spoločne, chcem povedať, že takéto veci v mene našej miestnej cirkvi sa nemajú robiť pošušky, ale po porade so všetkými, ktorí majú záujem, vrátane mňa. A to tematicky i ohľadom finančných zbierok. Kto koná v zastúpení cirkvi, farnosti, má to robiť verejne, transparentne, po spoločnej dohode. Uskutočniť sa má len to, na čom sa spolu dohodneme. Kňaz ani nik iný, keď koná za cirkev, nesmie diktovať ostatným, ale nik ani nesmie byť obídený pri vážnom rozhodnutí. Tomuto sa musíme stále učiť. Šanca na reparát príde možno čoskoro, určite tu už ďalších 20 ani 10 rokov ako farár pôsobiť nebudem.

Naše dnešné stretnutie konáme na sviatok sv. Karola Boromea. Karol pochádzal zo šľachtickej talianskej rodiny. Narodil sa r. 1538, zomrel 3. 11.1584 (46 ročný). Jeho život poznačila rodinná protekcia. Skôr ako sa stal kňazom, pápež (matkin brat) ho menoval kardinálom a arcibiskupom v Miláne. Mal vtedy len 22 rokov. Karol prekvapil, že svoje poslanie vzal vážne. Bolo to v čase, keď sa cirkev v Európa rozštiepila. Katolíci zvolali snem do Tridentu a pokúšali sa reagovať na protestantskú reformu. Z dnešného pohľadu bola reforma tridentského koncilu (skončil r. 1563 po 18 rokoch) nedostatočná, predsa Karol robil, čo mohol, aby obnovil cirkev. Zaujalo ma, že počas svojho pôsobenia v najväčšom arcibiskupstve Európy, v Miláne, kde pôsobil 20 rokov (!), zvolal päťkrát miestny cirkevný koncil a osemkrát synodu. Popritom bol stále na cestách po rozsiahlej arcidiecéze (siahala až do Švajčiarska). Biskup na konci stredoveku bol iný pán ako dnes, on sám bol z bohatej rodiny, ale v praxi zjavne nič nechcel robiť bez ostatných ľudí a ostatných kňazov. V tomto nech je nám príkladom. A na záver chcem dnes poďakovať aj tým, čo pomáhajú v mojom poslaní tu v Devínskej: ženám, čo upratujú náš kostol, mužom, čo sa starajú o údržbu, tým, čo sa starajú o prípravu bohoslužieb, našim miništrantom a asistentom, tým, čo sa venujú deťom a mladým, tým, čo pomáhajú finančne a pri organizovaní veľkých prác a podujatí, tým, čo sa starajú o prevádzku na fare a v F centre. Sú to ľudia, ktorých nájdete všade tam, kde sa v našej farnosti slúži blížnym. Opakovane a systémovo, v Ježišovom duchu. To je ten jediný systém, ktorý si máme osvojiť a osvedčiť sa v ňom.