Homília - 11.7.2010

Nedávno za mnou prišiel mladý muž a pýtal sa ma, či máme v našom kostole obraz Božieho milosrdenstva. To je ten obraz, kde z Pána Ježiša vychádzajú farebné lúče ako z rokového speváka na pódiu. Povedal som mu, že viem, že taký obraz je teraz v móde, ale nemusíme mať v kostole všetky obrazy Pána Ježiša. Máme viaceré jeho obrazy, najmä na kríži, a tiež jeho sochu, kde ukazuje na svoje srdce (to bola cirkevná móda koncom 19. st.). A ako hlavný obraz v našom kostole máme výtvarné zobrazenie Ježišovho Ducha, ako pôsobí na svojich učeníkov a učeníčky.

V úryvku z Pavlovho Listu Kolosanom sme dnes čítali, že Ježiš Kristus je obraz neviditeľného Boha, prvý z celého stvorenia. Tým apoštol nemyslí ďalšie Ježišovo výtvarné zobrazenie, ale samotný Ježišov život, jeho existenciu. Ježišov život ako obraz Boha. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža i ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27) To sú známe slová o stvorení človeka zo začiatku Biblie. Apoštol, keď hovorí o Ježišovi, akoby sa vracal k týmto slovám vyrieknutým o človeku ako takom. Teraz ich však prenáša na Ježiša, aby jeho ukázal ako nový začiatok pre ľudí, ako nového, teda prvého človeka. Apoštol dodáva, že v ňom bolo všetko stvorené, v ňom, v tomto obraze, v tejto predstave – teda živá i neživá príroda, aj sily a energie, ktoré za prírodou tušíme. Apoštol ich nazýva vtedajšou rečou – tróny, mocnosti a panstvá. Nie sú však rozhodujúce. Rozhodujúci je pravý Boží človek. Jeho vidí apoštol v Ježišovi, do ktorého je vložená základná Božia predstava o všetkom jestvujúcom.

Obrazy sú pre nás dôležité. Cez ne si vytvárame viac alebo menej pravdivé predstavy o skutočnosti, o sebe, o iných, o Bohu. Ten o Bohu je najdôležitejší. Apoštol Pavol písal svoj list Kolosanom práve preto, aby tamojších kresťanov upevnil vo viere, že svoju predstavu o Bohu majú hľadať v Ježišovi a nie v nejakých anjeloch či vesmírnych energiách. Pavol svoj list písal z väzenia, asi z Ríma okolo r. 60 po Kr., kde mal pomerne voľný režim. Mohol prijímať návštevy a písať listy. Kolosy boli významné mesto v dnešnom Turecku, asi 200 km na východ od Efezu. Kresťanskú obec tam nezaložil priamo Pavol, ale istý Epafras. Tento muž aj prišiel do väzenia za Pavlom so správami z miestnej cirkvi a ostal tam s ním. On apoštolovi rozprával o problémoch, ktoré sa vyskytli medzi kresťanmi v Kolosách, kde niektorí začali obdivovať nové náboženské kulty – akúsi zmes židovstva, pohanstva a kresťanstva. Pavol to nazýva filozofiou, nešlo však o školskú grécku filozofiu, skôr o niečo, čo dnes nazývame ezoterika. Typickým pre tieto kulty bolo uctievanie anjelov, podceňovanie tela (preto aj podceňovanie Krista v tele!) a zdôrazňovanie askézy. Pavol odmieta tieto predstavy a pripomína, že nie sme pod mocou anjelov a iných tajomných bytostí či hviezd a energií, ale plnosť života nájdeme v Ježišovi Kristovi – pravom obraze Boha. V ňom máme nájsť aj seba, svoju životnú sebarealizáciu.

Aké sú predstavy o našej sebarealizácii v živote? Povedať, že byť zdravý a mať dobrú rodinu zrejme nestačí. Alebo azda veríme na svoju šťastnú kartu, lebo podaktorí vieme zarobiť peniaze a užívať si? Predpokladám, že ľudí s takými povrchnými predstavami do kostolov veľa nechodí. Skôr bude medzi nami viac ľudí, ktorí sa chcú spoliehať aj na Boha. Predsa, ako a na akého Boha? O tejto otázke je Pavlova téma z Listu Kolosanom. Pre kresťanov by malo byť typické, že obraz o Bohu si vytvárame podľa Ježiša, a potom podľa neho sa snažíme byť aj my Božím obrazom. Napr. tak, ako bližšie nemenovaný Samaritán z dnešného evanjelia, ktorý preukázal nešťastníkovi milosrdenstvo – úcta k Bohu sa u neho spojila s láskou k blížnemu. (Lk 10, 25-37) Nie povaha, nie psychické rozpoloženie, ani anjeli a iné kozmické energie nerozhodli o tom, že videl človeka dobitého v kroví a pomohol mu. Jednoducho toho človeka chcel vidieť a pomôcť mu. Nosil v sebe predstavu, veril tomu, že tak je to správne.

Podobné nech platí aj pre nás. Uvedomme si, že náš život neplynie ako počasie – mimo našej moci a vplyvu. Záleží však na obrazoch, ktoré sú pre nás určujúce. Môžu to byť obrazy z televízie a obrazy z bulváru, ale môžu to byť aj obrazy Boha. Ale akého Boha? – Boha chladného a desivého? Boha bezmocne dobrotivého či Boha anjelov a ezoterických síl? Alebo Boha Ježišovho? Nech je to obraz Boha v Ježišovi, Boh podľa Ježiša v nás...