Homília - 13.6.2010

Keď som písal text svojej nedeľnej kázne, nemohol som ešte vedieť, ako dopadnú voľby – kto sa bude tešiť a kto bude sklamaný. Samozrejme, z istého pohľadu slovo pri bohoslužbách, ktorému hovoríme aj Božie, ani nemá byť závislé na voľbách, politike a podobných veciach. Ale len z istého pohľadu. Kresťan, ktorý je až tak nad vecami sveta, že nevníma dôležité veci a udalosti okolo seba, nie je len nestranícky, ale je aj ne-boží, niečo ako neborák, nebožtík... Ak teda nechcem byť vopred nebožtík, musím pri modlitbe a kázni vnímať všetko, čím ľudia žijú – od trápení v našich rodinách až po trápnosti v politike, od radosti v našich rodinách až po radosti vo verejnom živote.

Takže, včera som nevedel, ako dopadnú voľby a dnes o tom nechcem priamo hovoriť, ale patrí sa nám prijať otázku, ktorú nám v liste Galaťanom kladie apoštol Pavol: Z čoho sme ospravedlnení, na základe čoho sa cítime správni? Zo skutkov zákona alebo vierou v Krista Ježiša? Na prvé počutie nie je to práve zrozumiteľná otázka. A na porozumenie nie je ľahký ani dnešný príbeh z Lukášovho evanjelia, ktorý je akousi praktickou ukážkou toho, o čom Pavol hovorí. Ježiš podľa príbehu označuje prostitútku za spravodlivú pred Bohom, ale farizeja (svojho hostiteľa) nechváli. Naopak, označuje ho za človeka, ktorému Boh nemá čo odpustiť – lebo nemiluje. Ale onej žene má Boh veľa čo odpustiť, lebo mnoho miluje.

Pavol, keď kládol do protikladu spravodlivosť zo zákona a z viery, myslel na židovský náboženský zákon a na vieru umožnenú Ježišom ako Kristom. Ak podľa evanjelia sa prostitútka stala spravodlivou a zbožný farizej nie, tak preto, že ona na základe stretnutia s Ježišom spoznala, že ju niekto má rád, že ju nechce využiť ani odsúdiť, ale chce ju pochopiť a zobudiť k láske, a to inej láske, akou bola tá, ktorou si dovtedy zarábala. Táto skúsenosť ju priviedla k nahliadnutiu jej biedy a hriešnosti a k túžbe vyjadriť vďačnosť – zasa dosť zvláštnym spôsobom: vybozkávala Ježišovi nohy, vyplakala sa na nich, utrela mu ich vlasmi a navoňavkovala. Povieme si – no, tá žena bola naozaj hriešna a nevedela sa správať, ale pekne, že bola Ježišovi vďačná. Celý príbeh nie je však o tom, že hriešnici môžu byť radi, že do nich nekopeme, ale – nezabúdajme na pôvodnú otázku – o tom, čo robí človeka spravodlivým pred Bohom: Vedomie, že plním skutky Božieho zákona alebo vedomie, že som Bohom milovaný? Pavol sa nám priznal, že kým žil z pyšného vedomia, že je správny, bol zlým človekom. „Nadmieru som prenasledoval a ničil Božiu cirkev“ (Gal 1,13). A keď sa zmenil, nezmenil sa sám od seba, ale preto, lebo začal v ňom žiť Kristus: „..už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20).

Ako je to s nami, z čoho žijeme? Z vedomia o svojej spravodlivosti alebo z vďačnosti za lásku zjavenú Ježišom Kristom? Môžeme sa pýtať aj civilnejšie: To, čo je vo mne dobré, je vo mne preto, lebo som z dobrej rodiny, slušne vychovaný, nebol som komunista ani prostitútka, vždy som chodil do kostola a na náboženstvo, alebo preto, že som svojej žene, mužovi, deťom, priateľom, rodičom vďačný za ich pochopenie a lásku? Zvlášť mladých ľudí prosím, aby si všimli rozdiel medzi otázkami: Či chcem mať lásku a či chcem byť vďačný za lásku? Podobné platí aj pre náboženskú vieru: Robím a verím si, čo „ma práve baví“, alebo hľadám a verím tomu, kto ma chápe a azda aj mení k lepšiemu? Napr., tak ako apoštola Pavla alebo tú ženu z dnešného evanjelia. A toto platí aj pre verejný (politický) život. V jedných našich novinách sa pýtali najuznávanejšieho novinára v Čechách Václava Moravca, ako to robí, že napriek tomu, že nedeľu čo nedeľu takpovediac „griluje“ v televízii politikov, títo ho rešpektujú a verejnosť si ho váži. Prekvapil odpoveďou, že si veľmi dáva pozor, aby nebol zaujatý, a to až tak, že nechodí voliť, aby tým nebol vnútorne ovplyvnený: „Som kritický, ale neradím divákom, kto je lepší.“ (Politikov najradšej grilujem, in: SME, Magazín víkend, 12.6.2010, s. 26.)

V. Moravec je príkladom novinára, ktorý nie je plný seba, ale plný úcty voči ľuďom, preto nikomu nenanucuje svoje názory, ale pomáha kriticky myslieť. Pavol by mohol povedať, že nežije zo skutkov zákona, ale s úctou voči pravde a ľuďom. Naši mladí priniesli dnes pred oltár ako svoje obetné dary aj dáždnik a repelent. Pýtal som sa, čo to znamená. Vraj ochranné prostriedky proti všetkému, čo je zlé. Nuž, skúsme urobiť ešte jeden krok ďalej a povedzme si, proti čomu sa naozaj máme chrániť. Určite to nie sú iní ľudia (dokonca ani politici!), skôr tie postoje a skutky zákona v nás – náboženské i politické, ktoré zaslepujú a znemožňujú milovať.